The others art fair, torino esposizioni, it 2022
represented by blu : gallery

The Others is a revolutionary project, born with the aim of intercepting the language of the new generations and promoting emerging realities.

It is an experimental show that presents the most innovative national and international artistic expressions.


The Others is an exhibition platform that fosters a more direct and immediate dialogue between artistic proposals and a young and varied public, presenting itself as a meeting place, a place for exchanging experiences, contacts and projects, where everyone can find a welcoming, sophisticated and unconventional cultural proposal. 

The Others is an independent fair, the short-circuit of a self-referential art system, a proper “Factory” of small emerging realities, a privileged meeting place for the newest voices and the most bursting artistic trends.

The Others is a curatorial fair: the artistic direction is entrusted to a team of young curators in order to better interpret the languages and decipher the codes of the artistic expressions of the new generations and propose an avant-garde observatory on the global community of creative people.

The Others is a choice, a combative and perhaps a little surly, but constructive, provocative, eccentric alternative that is nourished by hope, determination and energy.


Represented by: Blu : gallery
Duration: Nov 3-6, 2022
Where: Padiglione 3 di Torino Esposizioni, Via Petrarca 39/B – Turin

Curatorial Board: Lorenzo Bruni, Daniela Grabosch, Lýdia Pribišová, Marta Orsola Sironi


The Others je taliansky veľtrh venovaný umeniu, nielen talianskemu aj medzinárodnému. Cieľom je predstaviť najzaujímavejšie nové tvorivé energie.


Vyznačuje sa inovatívnym formátom - využitím netradičných priestorov, večerné otváracie hodiny, program podujatí (hudba, divadlo, tanec) - je to jedinečná výstavná platforma: veľtrh a kurátorský projekt.


Sprostredkováva miesto stretnutí medzi trhom a kultúrou, miesto pre výstavy a site-specific projekty, ktoré presahujú rámec konceptu „iba stánku“.


Priekopnícky model, ktorý tým, že opustil typické schémy tradičnejších umeleckých veľtrhov, umožňuje rozvoj bezprostrednejšieho a priameho dialógu medzi majiteľmi galérií, umelcami a verejnosťou.

V zastúpení: Blu : gallery
Trvanie: 3-6.11..2022
Padiglione 3 di Torino Esposizioni, Via Petrarca 39/B – Turin

Kurátorská rada: Lorenzo Bruni, Daniela Grabosch, Lýdia Pribišová, Marta Orsola Sironi




The title of this exhibition, presenting Slovak artists who work with traditional graphic techniques, reflects first of all their enthusiasm for graphic art, as well as amazement (in the positive sense of the word) that such things are still happening. Both feelings are evoked by the challenges that this technique faces. It seeks its own image between free creativity, craft, and design; also vis-à-vis digital media and the new experimental techniques, whose expansion into diverse forms, materials, and performances may cause the more traditional procedures to be seen as antiquated. — The situation in Slovakia may be seen as especially enigmatic. During socialism graphic art was not obliged to take on a propagandist role, which was assumed instead by the more forceful poster art. Graphic art thereby gained an opportunity to develop, in particular, its aesthetic refinement and craft mastery 4 . Combined with a wealth of imaginative realism, it culminated in the enormously successful work of Albín Brunovský (1935-1997) and his school. That gave an impulse to the following generation also, to perfect a mastery of detail that was highly attractive to viewers. But there was a trap lying in wait for those who pursued this strategy: ultimately its one-sided focus on form tended to weaken its power of statement. This procedure might bring the artist to a dead-end, leaving him/her in an open-air museum where the questions resonating in contemporary art could gain no access. — For this reason also, we are very glad to be able to present the work of eight young men and women who have incorporated traditional graphic techniques in their work. Many of them are “full-blooded” graphic artists, while others have found their way from different art disciplines or after a lengthy professional “detour”. If traditional graphic techniques are implemented in complex artistic programmes, this not only exemplifies the contemporary trend of interpenetration of art genres but also proves the capacity of those traditional techniques to provide a relevant and distinctive programme. For many, they expand (rather than merely complement) the potential of communication. The choice of artists, limited to those born between 1981 and 1995, offers a broad gamut of generational and artistic approaches. — As regards expression, we might speak of a tacking between two unofficial style groups. The “Hard Boiled School”, as defined by Alexandra Kusá 5 keeping a certain generational distance from the Brunovský school, prefers forceful expression with the acknowledged trace of the instrument (Tomáš Klepoch is its representative at the exhibition). Contrastingly, the “Gentle School“ 6, which leaves room for subtle poetics and refinement of form, may be found in the work of Kateřina M. Václavková and Pavol Truben. This form is not exclusively one for introspective vision: for Pavol Truben the delicate graininess of graphic art helps to emphasise the atmospheric quality of the dark wood in a story about blending of different opinion groups in the old fable of the wolf and the rabbit, for which likewise he prefers a historicising tenor. — Similarly Martina Rötlingová presents a topical theme, models of female beauty, combined with reference to famous women in the history of art, in dry-point. She plays with the illusion of a ruined or deformed fashion photography, thereby bringing its iconic status into question. In her graphic art she tips over this trompe l’oeil once again into the material of the paper from which it emerged. — Helen Tóth’s graphic work also has its basis in objectivity. She takes her departure from the capacities of the medium, which with the delicacy of its lines makes possible an expression that cannot be achieved in drawing or painting. With graphic treatment, her interest in the uniqueness of trees, their minor anomalies, and the fragments of memories and feelings that attach to them, acquires new dimensions, supporting the expressive colour and structure of the painting and the construction of objects from natural materials. — Realism, filtered through comics and streetart visuality, is the distinguishing mark of Matúš Maťátko’s works. He exploits the power of easily distinguishable elements, from which he creates symbolic narratives in a flat linear composition. Their principal theme is local history (from Slovakia, but also from Antwerp). Maťátko comments on their impact on our current thinking and national self-identification, and the relationship between Us and Them. — Tomáš Klepoch works similarly with realism. He is interested in commenting on society through sometimes bizarre scenes which are a visual result of our mentality: a building covered over by another building, or an effort at protecting a fence by cutting off overgrown branches. Klepoch isolates these elements in woodcut and linocut and recasts them, with a stratification of colour creating an atmospheric quality based on chance. By his procedures he continually questions the basics of how we define graphic art and the static image generally. — Stratification is one of the principles that Rita Koszorús seeks in graphic art. Her fully-committed abstract art expression in many ways draws from a powerful modification of the elements of reality and the principle of collage. Koszorús preserves this, both in lithograph and linocut; what is involved is not just transfer to an imprinted surface - rather, in the form of collage she also modifies the paper on which the printing will be done. Via pressure and partial covering, a new expression emerges, and a composition marked by both approaches. — Klára Štefanovičová, the youngest participant, brings to graphic work a conceptual element and subtle lines on the principles defined by the Gentle School. She presents her fascination with the moment and the locality, an interest associated more with the immediacy of sketching. Štefanovičová transfers this, however, to a schematised structure, which she employs as a powerfully abstracted set of symbols, based on an understanding of geometric shapes and full and empty forms. She manages to cast in this mould some compelling spiritualist issues and themes, affecting the art discipline in the sense of a planned acceptance of the fallibility of its moves. — Kateřina Makar Václavková likewise does not hesitate to experiment with form and content in existential or archetypal scenes, which always proceed, however, from her personal experience. She illustrates the paradoxes of transport and dull waiting with mild shifts in printing. It is precisely in the whole that one can see how they are modified, and therefore the artist often exhibits her series of railway stations between Hodonín and Malacky in a single unified belt. Themes taken from photographs are ordinary scenes, which she enters with a powerfully personal symbolic gesture, going directly against the principles of graphic art as a reproductive technique. She thus thematises, for example, temporality and the irreversibility of death by the progressive destruction of a matrix. — Each of the artists sees the traditional techniques in paradoxically different ways. While for one they represent liberation and an opportunity to re-evaluate the procedures used hitherto, for another they are still a set of precise rules and are therefore a form of stringency. What the works presented here have in common is, above all, desire: the desire to speak with a clear voice and an impressive opinion, as well as the desire and the courage to experiment. These artists set off for their experiment with an awareness of the tradition of the medium, which may not, however, be allowed to actually swallow them. 

4 The eponymous exhibition in the Slovak National Gallery in 2017 presented five artists. Cf. Alexandra Kusá, Lucia Gavulová : Drsná škola - a iné historky zo súčasnej grafiky (The Rough School — and Other Stories from Contemporary Graphic Art), p 32, Slovenská národná galéria, 2017, ISBN: 978-80-8059-206-6


5 The eponymous exhibition in the Slovak National Gallery in 2017 presented five artists. Cf. Alexandra Kusá, Lucia Gavulová : Drsná škola - a iné historky zo súčasnej grafiky (The Rough School — and Other Stories from Contemporary Graphic Art)


6 The Gentle School, in a cross-section of seven artists from the middle and younger generation, was first defined by Silvia Čúzyová in a contribution to Flash Art, “Jemná škola” (“The Gentle School”). IN Flash Art Czech and Slovak Edition č. 56, 2020 ISSN: 1336-9644


Exhibition: Printing, still
Arists: Tomáš Klepoch, Rita Koszorús, Matúš Maťátko, Martina Rötlingová, Klára Štefanovičová, Helen Tóth, Pavol Truben, Kateřina Makar Václavková
Duration: Oct 9, 2022 - Nov 3, 2022
Galerij Epreuve d'Artiste, Oudekerkstraat 64, 2018 Antwerpen, Belgium

Curator/text: Jana Babušiaková

Graphic design and catalogue: Jakub Tóth

Photo: collective

De titel van deze tentoonstelling, die een presentatie is van Slowaakse kunstenaars die werken met traditionele grafische technieken, weerspiegelt in de eerste plaats hun enthousiasme voor kunst, maar ook hun verbazing-positief bedoeld-dat deze dingen nog steeds gebeuren. Beide gevoelens worden opgeroepen door de uitdagingen waarmee deze techniek wordt geconfronteerd. Zoekend naar haar eigen betekenis tussen vrije creativiteit, ambacht en design; ook ten opzichte van digitale media en de nieuwe experimentele technieken, waarvan de verbreiding naar de diverse vormen, materialen en uitvoeringen ertoe kan leiden dat de meer traditionele procedés als verouderd worden beschouwd. — De situatie in Slowakije kan als bijzonder enigmatisch worden beschouwd. Tijdens het socialisme werd de grafische kunst niet verplicht een propagandistische rol op zich te nemen. Deze taak werd opgedragen aan de krachtigere affichekunst. De grafische kunst kreeg zo de kans om vooral haar esthetische verfijning en ambachtelijk meesterschap te ontwikkelen. Gecombineerd met een weelde aan fantasierijk realisme mondde dit uit in het enorm succesvolle werk van Albín Brunovský (1935-1997) en zijn school. Dat gaf ook de volgende generatie een impuls om een beheersing van details te perfectioneren die zeer aantrekkelijk was voor de kijkers. Maar er lag een gevaar op de loer voor degenen die deze strategie volgden: uiteindelijk had de eenzijdige focus op vorm de neiging om de kracht van het statement te verzwakken. Deze aanpak zou de kunstenaar op een dood spoor kunnen brengen en hem/haar in een traditioneel museum achterlaten waar de vragen die resoneren in de hedendaagse kunst geen toegang krijgen. — Daarom zijn we ook erg blij het werk te kunnen presenteren van acht jonge mannen en vrouwen die traditionele grafische technieken in hun oeuvre hebben verwerkt. Velen van hen zijn “volbloed” grafici, terwijl anderen hun weg hebben gevonden vanuit verschillende kunstdisciplines of na een langdurige professionele “omweg”. Als conventionele grafische technieken worden geïmplementeerd in complexe artistieke programma’s, is dit niet alleen een voorbeeld van de hedendaagse trend van vervlechting van kunstgenres, maar bewijst het ook het vermogen van die traditionele technieken om een relevant en uitzonderlijk platform te bieden. Voor velen breiden ze de communicatiemogelijkheden uit (in plaats van alleen maar een aanvulling te zijn). De kunstenaarskeuze, beperkt tot degenen geboren tussen 1981 en 1995, biedt een breed scala aan generaties en artistieke benaderingen. — Wat expressie betreft kunnen we spreken van een kloof tussen twee onofficiële stijlgroepen. De “Rough School”, zoals gedefinieerd door Alexandra Kusá, en de Brunovskýschool. De eerste geeft de voorkeur aan krachtige expressie met een zichtbaar spoor van de gebruikte werktuigen (Tomáš Klepoch is hiervan de vertegenwoordiger op de tentoonstelling). De tweede”’Gentle School”, die ruimte laat voor subtiele poëtica en vormverfijning, is daarentegen te vinden in het werk van Kateřina M. Václavková en Pavol Truben. Deze vorm is niet exclusief voor introspectieve visies: voor Pavol Truben helpt de delicate korreligheid van grafische kunst om de atmosferische kwaliteit van het donkere hout te benadrukken in een verhaal over verwarring van tekst in de oude fabel van de wolf en het konijn, waarvoor hij eveneens de voorkeur geeft aan een historiserende aanpak. — Martina Rötlingová presenteert met droge naald eveneens een actueel thema. Modellen van vrouwelijke schoonheid worden gecombineerd met verwijzingen naar beroemde vrouwen in de kunstgeschiedenis. Ze speelt met de illusie van een geruïneerde of misvormde modefotografie en stelt daarmee de iconische status ervan ter discussie. In haar grafiek transformeert ze deze trompe l’oeil opnieuw in het materiaal van het papier waaruit het is voortgekomen. — Ook het grafisch werk van Helen Tóth is gestoeld op objectiviteit. Ze vertrekt vanuit de capaciteiten van het medium, dat met de fijnheid van zijn lijnen een uitdrukking mogelijk maakt die niet kan worden bereikt met tekenen of schilderen. Haar interesse in het unieke van bomen, hun kleine anomalieën en de fragmenten van herinneringen en gevoelens die eraan vastzitten krijgen in haar grafische tekeningen een nieuwe dimensie, die de expressieve kleur en structuur van het schilderij en de constructie van objecten uit natuurlijke materialen ondersteunen. — Realisme, gefilterd door strips en streetart-beelden, is kenmerkend voor het werk van Matúš Maťátko. Hij maakt gebruik van de kracht van gemakkelijk te onderscheiden elementen, van waaruit hij symbolische verhalen creëert in een vlakke lineaire compositie. Het hoofdthema is de lokale geschiedenis (uit Slowakije, maar ook uit Antwerpen). Maťátko geeft commentaar op hun impact op ons huidige denken en nationale zelfidentificatie, en de relatie tussen Wij en Zij. — Tomáš Klepoch werkt op dezelfde manier met realisme. Hij is geïnteresseerd in het becommentariëren van de samenleving door middel van soms bizarre scènes die een visueel resultaat zijn van onze mentaliteit: een gebouw dat wordt afgedekt door een ander gebouw, of een poging om een hek te beschermen door overgroeide takken af te knippen. Klepoch isoleert deze elementen in houtsnede en linosnede en herschikt ze, met een gelaagdheid van kleur die een atmosferische kwaliteit creëert op basis van toeval. Door zijn procedures bevraagt hij voortdurend de basis van hoe we grafische kunst en het statische beeld in het algemeen definiëren. — Stratificatie is een van de principes die Rita Koszorús zoekt in de grafische kunst. Haar volledig toegewijde abstracte kunstuitdrukking put in veel opzichten uit een krachtige verwijzing naar elementen van de werkelijkheid en het principe van collage. Koszorús bewaart dit, zowel in lithografie als in linosnede; het gaat niet alleen om het overbrengen naar een bedrukt oppervlak, maar in de vorm van een collage wijzigt ze ook het papier waarop het wordt afgedrukt. Via druk en gedeeltelijke bedekking ontstaat een nieuwe expressie en een compositie die door beide benaderingen wordt gekenmerkt. — Klára Štefanovičová, de jongste deelnemer, brengt in haar grafisch werk een conceptueel element en subtiele lijnen volgens de principes die door de ‘Gentle School’ zijn gedefinieerd. Ze presenteert haar fascinatie voor het moment en de plaats, een interesse die meer verband houdt met de directheid van het schetsen. Štefanovičová vertaalt dit echter naar een schematische structuur, die ze gebruikt als een krachtig geabstraheerde set symbolen, gebaseerd op begrip van geometrische vormen en volle en lege vormen. Ze slaagt erin een aantal dwingende spirituele kwesties en thema’s in deze vorm te gieten, de kunstdiscipline beïnvloedend in de zin van een geplande acceptatie van de feilbaarheid van haar bewegingen. — Ook Kateřina Makar Václavková aarzelt niet om te experimenteren met vorm en inhoud in existentiële of archetypische scènes, die echter altijd uitgaan van haar persoonlijke ervaring. Ze illustreert de paradoxen van transport en saai wachten met milde verschuivingen in het drukoroces. Het is enkel door het geheel te beschouwen dat men de wijzigingen waarneemt en daarom stelt de kunstenaar haar reeks treinstations tussen Hodonín en Malacky vaak tentoon in één enkele verenigde gordel. Thema’s uit foto’s zijn gewone taferelen, die ze betreedt met een krachtig persoonlijk symbolisch gebaar, dat rechtstreeks indruist tegen de principes van grafische kunst als reproductieve techniek. Zo thematiseert ze bijvoorbeeld tijdelijkheid en de onomkeerbaarheid van de dood door de voortschrijdende vernietiging van een matrix. — Elk van de kunstenaars ziet de traditionele technieken paradoxaal genoeg op verschillende manieren. Terwijl ze voor de één een bevrijding en een kans zijn om de tot dusver gebruikte procedures opnieuw te evalueren, zijn ze voor de ander nog steeds een reeks precieze regels en daarom een vorm van begrenzing. Wat de hier gepresenteerde werken gemeen hebben, is vooral het verlangen: het verlangen om met een heldere stem en een indrukwekkende visie te spreken, maar ook het verlangen en de durf om te experimenteren. Deze kunstenaars vertrokken voor hun experiment met een besef van de traditie van het medium, zonder zich er echter door te laten absorberen

Tentoonstelling: Printing, still
Kunstenaars: Tomáš Klepoch, Rita Koszorús, Matúš Maťátko, Martina Rötlingová, Klára Štefanovičová, Helen Tóth, Pavol Truben, Kateřina Makar Václavková
Trvanie: 9.10.2022 - 3.11.2022
De plaats: Galerij Epreuve d'Artiste, Oudekerkstraat 64, 2018 Antwerpen, Belgium

Curator: Jana Babušiaková

Grafische verwerking en catalogus: Jakub Tóth

Foto: collectief

Názov výstavy, prezentujúcej slovenských autorov a autorky, venujúcich sa tradičným grafickým technikám, odráža v prvom rade nadšenie z tvorby, ale i údiv že sa tak stále deje – v pozitívnom slova zmysle. Oba pocity vychádzajú z výziev, akým táto technika čelí. Hľadá svoju tvár medzi voľným umením, remeslom a dizajnom ale aj voči digitálnym médiám a novým experimentálnym či autorským technikám, ktorých rozšírenie o rôzne formy, materiály alebo performatívnosť môžu na tradičnejšie postupy vrhať svetlo zastaralosti. — Špecificky rozpačitou sa môže zdať situácia na Slovensku, kde sa počas socializmu grafika nemusela účastniť na propagandistickej úlohe, ktorú prevzala údernejšia plagátová tvorba. Dostala tak možnosť rozvíjať najmä svoju estetickú a remeselnú vycibrenosť.1 V spojení s bohatstvom imaginatívneho realizmu vyvrcholila v enormne úspešnej tvorbe Albína Brunovského (1935-1997) a jeho školy. Tá podnietila v rozvíjaní divácky príťažlivého majstrovstva detailu i nasledujúcu generáciu – pasca tejto stratégie však číha v jednostrannom zameraní na formu, ktorá môže v konečnom dôsledku oslabovať svoju výpovednosť. Tento postup by mohol viesť na cestu skanzenu, do ktorého neprenikne ohlas otázok, ktoré rezonujú v súčasnom umení. — Aj preto sme veľmi radi, že môžeme odprezentovať tvorbu ôsmych mladých umelcov*kýň, ktorí tradičné grafické techniky začlenili do svojej tvorby. Mnohí z nich patria medzi „plnokrvných“ grafikov, iní si k nim našli cestu z iných umeleckých odborov alebo po dlhšej profesnej „obchádzke.“ Ich implementácia do komplexných umeleckých programov je dôkazom nielen súčasného trendu prelínania umeleckých žánrov, ale i schopnosti tradičných grafických techník poskytovať relevantnú a osobitú platformu. Pre mnohých totiž nepredstavujú doplnok, ale rozšírenie možností komunikácie. Výber autorov*iek, ohraničený rokmi narodenia 1981 až 1995 pritom predstavuje širokú škálu generačných i autorských prístupov. — Z hľadiska výrazu by sme mohli spomenúť lavírovanie medzi dvoma neoficiálnymi štýlovými skupinami. Tzv. Drsnou školou, ako ju definovala Alexandra Kusá,2 ktorá ako akési generačné vymedzenie voči Brunovského škole preferuje expresívne vyjadrenie s priznanou stopou nástroja, ktorého zástupcom na výstave je Tomáš Klepoch a Jemnou školou 3, ktorá opäť ako vyvažujúca sila dáva priestor subtílnej poetike a jemnosti formy, ktorú možno nájsť v tvorbe Kateřiny M. Václavíkovej či Pavla Trubena. Táto forma pritom nie je vyhradená introspektívnemu videniu: Pavlovi Trubenovi jemná zrnitosť grafiky pomáha podčiarknuť atmosférickosť temného lesa pre príbeh o preplietaní názorových bublín v starej bájke o vlkovi a králikovi, pre ktorú taktiež preferuje historizujúci ráz. — Podobne aktuálnu tému ženských vzorov krásy, prepojenú s odkazom na slávne ženy dejín umenia v suchej ihle prezentuje Martina Rötlingová. Pohráva sa s ilúziou deštruovanej či deformovanej módnej fotografie, pomocou ktorej spochybňuje jej ikonickosť. V grafike pritom toto trompe l’oeil preklápa opäť do matérie papiera, z ktorého vyšlo. — Základ v predmetnosti má i grafická tvorba Helen Tóth. Vychádza práve z možností samotného média, ktoré v jemnosti liniek umožňuje výraz nedosiahnuteľný v kresbe či maľbe. Jej záujem o jedinečnosť stromov, ich drobné anomálie, a fragmenty spomienok a pocitov, ktoré sa k nim viažu tak skrze grafiku získava nové rozmery, ktoré sekundujú farebnej i štruktúrovej expresivite maľby na plátno či budovaniu objektov z prírodnín. — Realizmus, filtrovaný skrze komiksovú a streetartovú vizualitu, je poznávacím prvkom prác Matúša Maťátka. Využíva silu ľahko rozpoznateľných prvkov, z ktorých v plochej lineárnej kompozícii vytvára symbolické naratívy. Ich hlavným námetom je lokálna – slovenská, ale i antverpská – história, pričom komentuje ich dopad na naše súčasné myslenie, národnú sebaidentifikáciu a vzťah medzi my a oni. — Podobne s realizmom narába Tomáš Klepoch. Zaujíma sa o komentovanie spoločnosti aj cez bizarné výjavy, ktoré sú vizuálnym dôsledkom našej mentality – architektúra krytá inou architektúrou či tendencia ochrániť plot odrezaním vrastených konárov. Klepoch tieto prvky v drevoreze a linoryte izoluje a pretvára vrstvením farebnosti, ktorá mení atmosférickosť a je založená na náhode. Svojimi postupmi kontinuálne spytuje základy toho, ako definujeme grafiku a statický obraz všeobecne. — Vrstvenie je jedným z princípov, ktoré v grafike vyhľadáva Rita Koszorús. Jej plnohodnotne abstraktný výtvarný prejav pritom v mnohom čerpá zo silnej modifikácie prvkov reality a princípu koláže. Ten Koszorús zachováva i v litografii, pričom sa nejedná len o prenesenie do otláčanej plochy, ale formou koláže upravuje už papier, na ktorý sa bude tlačiť. Tlakom a čiastočným prekrytím vzniká nový výraz a kompozícia poznačená oboma prístupmi. — Najmladšia z účastníčiek, Klára Štefanovičová, vnáša do grafiky konceptuálny princíp a subtílne línie v princípoch definície Jemnej školy. Prezentuje zaujatie pre moment a lokalitu, typickú skôr pre bezprostrednosť skice. Prenáša ju však do schematizovanej štruktúry, ktorú používa ako silne abstrahovaný súbor symbolov, založený na chápaní geometrických tvarov a plných a prázdnych foriem. Dokáže do nich pretaviť silné spiritualistické otázky i témy, týkajúce sa samotného odboru v zmysle plánovitej akceptácie chybovosti ťahov. — Kateřina Makar Václavková taktiež neváha experimentovať s formou i obsahom v existenciálnych či archetypálnych témach, ktoré však vždy vychádzajú z jej osobnej skúsenosti. Paradoxy transportu a hluchého čakania znázorňuje miernymi tlačovými posunmi. Ich modifikáciu možno vnímať práve v celku, preto svoju sériu nádraží medzi Hodonínom a Malackami vystavuje často v dlhom páse. Námety vybrané z fotografií sú bežnými výjavmi, do ktorých vstupuje silným osobne symbolickým gestom idúcim priam proti princípom grafiky ako reprodukčnej techniky. Temporalitu a nevratnosť smrti tak napríklad tematizuje postupným ničením matrice. — Každý z autorov*iek vníma tradičné techniky paradoxne inak. Kým pre niekoho predstavujú oslobodenie a možnosť prehodnotenia vlastných doteraz používaných postupov, pre iného sú stále predovšetkým súborom presných pravidiel a teda istej formy prísnosti. Prezentované práce majú spoločnú predovšetkým túžbu: túžbu hovoriť jasným hlasom s výrazným názorom ako aj túžbu a odvahu experimentovať. Do experimentu idú s vedomím tradície média, ktorou sa však nechcú nechať pohltiť.

1 Alexandra Kusá, Lucia Gavulová : Drsná škola - a iné historky zo súčasnej grafiky, s. 32, Slovenská národná galéria, 2017, ISBN: 978-80-8059-206-6


2 Rovnomenná výstava v Slovenskej národnej galérii v roku 2017 predstavila päticu autorov, Pozri. Alexandra Kusá, Lucia Gavulová: Drsná škola - a iné historky zo súčasnej grafiky

3 Jemnú školu na priereze siedmich autorov a autoriek strednej a mladšej generácie prvýkrát definovala Silvia Čúzyová v príspevku Jemná škola IN Flash Art Czech and Slovak Edition č. 56, 2020 ISSN: 1336-9644

Výstava: Printing, still
Autori: Tomáš Klepoch, Rita Koszorús, Matúš Maťátko, Martina Rötlingová, Klára Štefanovičová, Helen Tóth, Pavol Truben, Kateřina Makar Václavková
Trvanie: 9.10.2022 - 3.11.2022
Miesto: Galerij Epreuve d'Artiste, Oudekerkstraat 64, 2018 Antwerpen, Belgium

Kurátorka a text: Jana Babušiaková

Grafické spracovanie a katalóg: Jakub Tóth

Foto: kolektív




Give me the world as it is 3, 26x21cm, 2020.png
Give me the world as it is 3, 26x21cm, 2020.png
Give me the world as it is 3, 26x21cm, 2020.png
Give me the world as it is 3, 26x21cm, 2020.png
Give me the world as it is 3, 26x21cm, 2020.png

Jedna z tých krajších nocí, a7 Gallery, Banská bystrica 2022

Helen Tóth (1992) is a graduate of Csudai's 4th studio and Fischer's studio + XXI. She is engaged in painting, drawing and installations of found objects or subtle interventions in the landscape from the land art category. Virtually all of her work to date is the result of many years of interest in branches, trees, forests, the ecosystem, and the search for a symbiotic relationship between nature and man. The forest is Tóth's leitmotif, the main theme of the works presented in individual and collective exhibitions (eg The Endless Tree, Turiec Gallery in Martin, 2021. The Forest's Breath, Gallery 19, Bratislava, 2021. Open studio, Nová Cvernovka, Bratislava 2021. To Be a Forest, Atelier XIII, Bratislava 2018. Talking fingers of trees, DOT.Contemporary Art Gallery, Bratislava 2017. etc.).

Helena's paintings are mostly created in her studio in Nova Cvernovka, according to photographs recorded while walking through the country. The subjective perception of the atmosphere of specific places and nooks is mixed into the objective images of the photographed reality of forests. The author often takes trips into nature, they are a necessity for her. Walks, as well as the collection of exceptional branches or other natural resources, and the subsequent redrawing or repainting of motifs from the forest on the canvas, have certain features of autotherapy.
Helen is a tree collector and lover. When she speaks or writes about them, she honors them with all generic names, and her narration is accompanied by passion and devotion.

Despite the fact that Helen has been working on these tree motifs for several years, the current exhibition One of those nicer nights is different from the previous ones and moves the author's work further.
One line of this shift is very personal: after the crisis, burnout from fatigue and the need for constant self-presentation on social networks has slowed Helen. In walks and paintings, she finds joy again, which, with too much pressure on increased productivity, was lost some time ago. She devotes more time to her paintings, which is reflected in a more sophisticated painting technique. Several layers of colors gradually overlap on the canvas, Helen remakes the paintings several times on the way to perfection. During this process, something like the relationship we know between people develops between her and her works: the image can please and make her doubt her own abilities. The time that the author puts into the paintings and which she devotes to them becomes a time when the painting can captivate the viewer: Helen's paintings of trees and branches can be percieved for a very long period of time.

The second line of shift in Helena Tóth's work is the (actually unplanned) involvement of the topic of ecology, specifically in the open series Twigs. The author collects branches on walks through the country, which she finds on the ground and they seem beautiful to her. She paints the branches in the studio with oil colors and takes them back to the forest. Located in their natural environment, they unnaturally levitate in the air and act as a revelation in the magical nooks and crannies of forests, installed for the casual viewer, photographically documented and precisely targeted using GPS coordinates. Anyone who would like to take a targeted tour of colored branches will gradually find that some branches are gone and even some places are gone. The landscape is changing rapidly, the forests are disappearing, the trees are being cut down. Installations in the country, which were originally created as a subtle gesture of inserting something of their own into the vast wild world of trees, thus become a critical report on the state of nature. The fact that the author's colored branches were not originally conceived as an exclamation point in the society-wide debate about the destruction of our forests, but nevertheless became one, is a symbol that man - even if he doesn't care - will always be part of the community that affects him.

As part of the short residence that Helen Tóth will complete in the A7 gallery just before the opening of the exhibition, two more colored branches from the Twigs series will be placed around Banská Bystrica. Let us hope that they will guard their magical place in its unaltered form for as long as possible.


Exhibition: One of those nicer nights
Author: Helen Tóth
Duration: April 27, 2022 - June 19, 2022
Where: A7 Gallery, Lazovná 236/5, 974 01 Banská Bystrica

Curator: Kristína Hermanová

Photo: Ján Kostaa

Helen Tóth (1992) je absolventkou Csudaiovho 4. ateliéru a Fischerovho ateliéru +XXI. Venuje sa maľbe, kresbe a v menšej miere inštaláciám nájdených objektov či jemnými zásahmi do krajiny z kategórie land art. Prakticky všetky jej doterajšie diela sú výsledkom dlhoročného záujmu o konáre, stromy, lesy, ekosystém, a o hľadanie symbiotického vzťahu medzi prírodou a človekom. Les je Tóthovej leitmotívom, hlavnou témou diel predstavených na samostatných aj kolektívnych výstavách (napr. Nekonečný strom, Turčianska galéria v Martine, 2021. Dych lesa, Galéria 19, Bratislava, 2021. Open studio, Nová Cvernovka, Bratislava 2021. Byť lesom, Atelier XIII, Bratislava 2018. Hovoriace prsty stromov, DOT.Contemporary Art Gallery, Bratislava 2017. atď.).


Helenine maľby vznikajú väčšinou v ateliéri v Novej Cvernovke, podľa fotografií zaznamenaných na prechádzkach krajinou. Do objektívnych obrazov odfotenej reality lesov sa mieša subjektívne vnímanie atmosféry konkrétnych miest a zákutí. Autorka výlety do prírody podniká často, sú pre ňou akousi nutnosťou. Prechádzky, rovnako ako aj zbieranie výnimočných konárov či iných prírodnín, a následné prekresľovanie či premaľovanie motívov z lesa na plátno, majú isté znaky autoterapie.

Helen je zberateľka a milovníčka stromov. Keď o nich hovorí alebo píše, pomenúva ich s úctou celými rodovými i druhovými názvami a jej rozprávanie sprevádza vášeň a odovzdanosť. 


Napriek tomu, že Helen sa stromom vo svojej tvorbe venuje už niekoľko rokov, aktuálna výstava Jedna z tých krajších nocí je iná, než doterajšie a posúva autorkinu tvorbu ďalej. 

Jedna línia tohto posunu je veľmi osobná: po kríze vyhorenia z únavy a nutnosti neustálej sebaprezentácie na sociálnych sieťach Helen spomalila. V prechádzkach a maľbe opäť nachádza radosť, ktorá sa s prílišným tlakom na zvýšenú produktivitu pred časom stratila. Svojim maľbám venuje viac času, čo sa odráža na prepracovanejšej technike maľby. Na plátne sa postupne prekrývajú viaceré vrstvy farieb, Helen obrazy na ceste k dokonalosti viac krát prerába. Počas tohto procesu medzi ňou a jej dielami vzniká niečo ako vzťah, aký poznáme medzi ľuďmi: obraz ju vie potešiť aj prinútiť k pochybnostiam o vlastných schopnostiach. Ten čas, ktorý do malieb autorka vkladá a ktorý im venuje, sa stáva časom, ktorým obraz dokáže zaujať diváka: na Helenine maľby stromov a konárov sa dá pozerať veľmi dlho. 

Druhou líniou posunu v tvorbe Heleny Tóthovej je (vlastne neplánované) zapojenie témy ekológie, a to konkrétne v otvorenej sérií Twigs. Autorka na prechádzkach krajinou zbiera konáre, ktoré nájde na zemi a zdajú sa jej krásne. Konáre v ateliéri pomaľuje výraznými farbami a odnáša ich naspäť do lesa. Umiestnené vo svojom prirodzenom prostredí neprirodzene levitujú vo vzduchu a pôsobia ako zjavenie v magických zákutiach lesov, nainštalované pre náhodného diváka, fotograficky zdokumentované a presne zamerané pomocou súradníc GPS. Kto by sa chcel cielene vydať na obhliadku farebných konárov, postupne zistí, že niektoré konáre sú preč, a preč sú dokonca aj niektoré miesta. Krajina sa rýchlo mení, lesy miznú, stromy sú vyrúbané. Inštalácie v krajine, ktoré pôvodne vznikli ako jemné gesto vkladania niečoho vlastného do obrovského divokého sveta stromov, sa tak stávajú kritickou správou o stave prírody. Fakt, že autorkine farebné konáre neboli pôvodne koncipované ako výkričník v celospoločenskej debate o ničení našich lesov, ale napriek tomu sa ním stali, je symbolom toho, že človek - i keď o to nestojí, bude vždy súčasťou spoločenstva, ktoré ho ovplyvňuje. 

V rámci krátkej rezidencie, ktorú Helen Tóth absolvuje v galérií A7 tesne pred otvorením výstavy, budú v okolí Banskej Bystrice umiestnené ďalšie dva farebné konáre zo série Twigs. Dúfajme, že svoje magické miesto v nezmenenej podobe budú strážiť čo najdlhšie.

Výstava: Jedna z tých krajších nocí
Autorka: Helen Tóth
Trvanie: 27.04.2022 - 19.06.2022
Miesto: A7 Gallery, Lazovná 236/5, 974 01 Banská Bystrica

Kurátorka: Kristína Hermanová

Foto: Ján Kostaa

Recenzia od Romana Gajdoša:

Levitujúca neistota, Galéria slávia, košice 2022

 I work and use different mediums and techniques, sketches, drawings, and analogue photography in my artistic practice. I draw/take photos directly in the natural environment. I am collecting soil extracts from my favourite venues, taking water samples from rivers and, most importantly, gathering fallen branches. I only work and create with material found in the woodlands, fallen leaves, or the wood, using thrown Christmas trees.

 I mainly depict coniferous trees, which I prefer, with no crowns or leaves. The foliage trees are not as compelling from my artistic point of view. The leafy crowns cover the skeleton of the actual tree, and from an aesthetic aspect, they all look identical. Humans sporadically ignore the trees affected by the disease or fallen trees. Nevertheless, they still belong and are part of the woodland and by those significances, they want us to pay attention to them. I am trying to create situations that would not be possible to experience under the usual circumstances in my artistic practice.

​Trees in my works do not create scenery or the illusion of space. They do not fill in an empty spot in the background and it is not their aim to accompany, weaken, soften or provide balance.The opposite is true. They are supposed to be sharp, to disrupt, as they are in the forest. But there we tend to ignore them. They often remain on the periphery of our perception. They are leaked into colour stains, while every single one of them is unique. It is not possible to find two identical trees as we cannot find two identical people. That is the reason why I portray them in the similar fashion as people are portrayed. In portraits an author tries to get into the nature of an individual, while I try to comprehend trees this way. It might be naive to think that once I draw them they hand a package of knowledge over to me. Probably not. However, what is certainly familiar to me, is the softness of their branches, I know the feeling of paralysis, inability to move, but I also know the feeling of external  toughness or the feeling of taking a breath during a wild spring storm. I observe trees, I sense their bark, their wounds and also their structure. Human being is not present in my paintings, cannot cut out trees, kill animals nor do any damages. In that way it creates a safe place where I can show my soul’s uncertainties. Moreover I am dealing with the forest’s communication, what we miss while spending some time in the forest, also attaching parapsychological and research material that has been done on the field of science and also looking for answers to the following questions: do the plants have feelings, how do they react to external factors and if they can read our minds? I am trying to capture the appearance of the forest and the forest’s otherness.

In my work, you can notice repetitive motive of hanging branches, tree trunks without tree crowns and roots hanging on a thin invisible string, symbolizing imbalance uncertainty. The actual effect of the paintings creates intensity, stillness and projecting ambience experience. Nevertheless, my art reflects the level of anxieties of the current generation, which lives in a technologized society where we often find ourselves disconnected from nature.

Exhibition: Levitating uncertainty
Author: Helen Tóth
Duration: May 31, 2022 - June 13, 2022
Where: Slávia Gallery, Hlavná 63, 040 01  Košice

Photo: David Hanko

Obrazy vytváram pomocou mojich skíc, kresieb, analógových fotiek, ktoré si nesiem spolu s dojmami von z prírody. Zbieram zeminy z mojich obľúbených miest, vodu z horskej rieky a konármi by som zaplnila aj dve dodávky. Pracujem výlučne s nájdeným materiálom, s odpadnutými listami, alebo s mŕtvym drevom, vyhodenými vianočnými stromami. 


Zobrazujem väčšinou ihličnaté stromy, stromy bez koruny, a bez listov. Koruny stromov v ich plnej bujnosti, rozkvitnuté, mi nepripadajú maliarsky zaujímavé. Zakrývajú základnú kostru stromov a z estetickej stránky vyzerajú všetky rovnako. Choré, oslabené, vypadnuté stromy sú človekom ignorované, ale tiež patria do lesa a ich inakosť v sebe nesie dramatickosť a so svojou vizuálnou odlišnosťou priamo vyzývajú, aby sme si ich všímali. Snažím sa  vytvoriť situácie, ktoré by sme za reálnych okolností nemohli zažiť. Kmeň, ktorý je vytvorený z dvoch odlišných stromov, jednému rastú konáre smerom k nebu a druhému smerom k zemi. Alebo keď strom svojou veľkosťou presahuje horstvá. Ako dáva o sebe hora vedieť cez svoju neprítomnosť? Zostane len jej dych.


Stromy v mojej tvorbe nevytvárajú kulisu či ilúziu priestoru. Nevypĺňajú prázdne miesto v pozadí a nemajú za úlohu dej/maľbu sprevádzať, utlmiť, zjemniť, vyvažovať.

Práve naopak. Majú byť ostré, majú narúšať, stáť v popredí, vyzývať nás, aby sme si ich všímali, rovnako, ako to robia aj v lese. Ibaže tam máme tendenciu si ich nevšímať. 

Často zostanú len na periférii vnímania. Zlievajú sa do farebných škvŕn a pritom každý z nich je jedinečný, nie je možné nájsť dva stromy, ktoré sú úplne totožné.


Preto ich portrétujem, podobne, ako sa portrétujú ľudia. Pri portrétoch sa portrétista snaží preniknúť do povahy jedinca, ja sa tak snažím porozumieť stromom. Možno je naivné si myslieť, že ak ich nakreslím, predajú mi balík ich poznania. To pravdepodobne nie. To, čo však viem je, že poznám ich krehkosť konárov, poznám pocit paralyzácie, neschopnosti sa pohnúť, ale poznám aj pocit vonkajšej tvrdosti, neoblomnosti či pocit/vôňu nádychu počas besnej jarnej búrky. Stromy pozorujem, detailne vnímam ich kôru, ich rany aj ich stavbu.

V mojej tvorbe sa opakovane objavuje motív zaveseného konára, kmeňa bez koruny a koreňov, na tenkej šnúre, ktorý symbolizuje nestálosť a neistotu, na obraze vytvára napätie, a svojou nehybnosťou zároveň upokojuje. Má reflektovať akúsi úzkosť našej generácie v pretechnizovanej spoločnosti, kde máme často pocit, akoby sme nestáli stabilne nohami na zemi.  

Výstava: Levitujúca neistota
Autorka: Helen Tóth
Trvanie: 31.05.2022 - 13.06.2022
Miesto: Galéria Slávia, Hlavná 63, 040 01 Košice

Foto: David Hanko

Štyri izby, Nová Cvernovka, bratislava, 2022

The exhibition with the title "Four Rooms" is a combination of four different authorial approaches to painting, while its unifying idea stems a bit outside of painting. Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová and Helen Tóth currently sharing their four studios under one roof. They are located in Bratislava's Nova Cvernovka. The exhibition wants to bring the audience the most authentic experience possible and transfer these four spaces to the gallery.

In addition to the characters of the individual studios, the approaches of the participating authors also differ. Anna Danková's work is full of colors, various objects and layers, but also techniques. She usually adds and multiplies elements to her canvases and drawings, gradually fills the surfaces and balances them, as well as working with colors and different techniques. As a result, her works create a surreal, sometimes psychedelic experience. At first glance, her paintings are very
playful, but the topics they address are already less smiling (climate crisis, gender inequality…). However, the space of her studio is paradoxically (and perhaps logically) the opposite of her works. It is dominated by white and the impression of purity. As she says, it is necessary for her to balance what is happening on her canvases.


Ján Hrčka's studio, on the other hand, is an exact reflection of his work - whether it is color or various objects (stylized fragments of mannequins and props hanging from the ceiling or leaning in the corner of the room). By the way, Hrčka, who has his refuge exactly two floors below Anna Danková, works in his work mainly with black and white. He sometimes adds more pronounced colored areas, which then contrast with white, and black gain more intensity. He sometimes inserts various found objects into his work, and even though his color scale is not so varied, there is a certain playfulness in his work. Apparently this is also due to the choice of topics and topics. This is actually the contradictory approach used by Anna Danková.


Martina Rötlingová has her studio on the same floor as Ján Hrčka, but on the opposite side of the corridor. Through references to historical paintings and figures from them, she also reflects our everyday reality - but mostly the woman's. She is interested in what links we have been and are constantly being broadcasted through various display "channels" (from old paintings made mostly by men, through magazines, advertising, to the Internet and social networks). In her hyper-realistic paintings, she has worked mainly with shades of pink, purple and blue, which together create the impression of monochrome. But when she talks about the symbolism of the colors she has chosen, they indicate the contrast between the female and male worlds. Although her studio seems to be the most settled of the four, her works still dominate the space.


Helen Tóth's atelier is exactly two floors above Martina Rötling's. Her studio is occupied by house palnts. Upon entering, it is clear to us that the person who spends its time here needs living nature for its existence, and later, when we look at her paintings, we see that nature also inspires her in work. Helen Tóth has long been characterized by depictions of various motifs related to living and non-living nature. A frequent subjects of her paintings are tree trunks, which she combines in various ways and transfers to canvases of various sizes. It moves on the border of abstraction and concrete shapes. She also works with the contrast of the materials and alternates smooth and dense layers of paint on the canvases.


The title of the exhibition is borrowed from the eponymous film Four Rooms. As in the film, this exhibition should be about bringing together four different protagonists under one roof, into one connected story. In addition to the "survival" of art studios directly in the gallery space, the spectator has the opportunity to get acquainted with four different approaches of one generation to contemporary painting.


Exhibition: FOUR ROOMS
Authors: Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová, Helen Tóth
Opening: 1 May 2022
Place: Zborovňa, Nová Cvernovka

Curator: Lucia Zlochová

Photo: Simona Weisslechner

Poster: Jakub Tóth

Na výstave s názvom „Štyri izby“ ide o spojenie štyroch rôznorodých autorských prístupov k maľbe, pričom jej jednotiaca myšlienka pramení tak trochu mimo maľby. Annu Dankovú, Jána Hrčku, Martinu Rötlingovú a Helen Tóth v súčasnosti spájajú ich štyri ateliéry pod jednou strechou. Tie sa nachádzajú v bratislavskej Novej Cvernovke. Výstava chce divákom priniesť čo možno najautentickejší zážitok a preniesť tieto štyri priestory do galérie. 

Okrem charakterov jednotlivých ateliérov sa líšia aj prístupy zúčastnených autoriek a autora. Tvorba Anny Dankovej je plná farieb, rôznorodých objektov a vrstiev, ale aj techník. Na svoje plátna a výkresy obvykle pridáva a množí prvky, postupne zapĺňa plochy a vyvažuje ich, rovnako pracuje aj s farbami a technikami. Vďaka tomu vytvárajú jej diela surreálny, niekedy možno až psychedelický zážitok. Na prvý pohľad sú jej obrazy veľmi
hravé, no témy, ktoré rieši sú už úsmevné menej (klimatická kríza, rodová nerovnosť…). Priestor jej ateliéru je ale paradoxne (a možno aj logicky) opakom jej diel. Prevláda v ňom biela farba a dojem čistoty. Ako sama hovorí, na vyváženie toho, čo sa odohráva na jej plátnach je to pre ňu potrebné.


Ateliér Jána Hrčku je naopak presným odrazom jeho tvorby - či už ide o farebnosť, alebo rôzne objekty (štylizované fragmenty figurín a rekvizít visiacich zo stropu, alebo opretých v rohu miestnosti). Hrčka, ktorý má mimochodom svoje útočisko presne o dve poschodia pod Annou Dankovou, pracuje vo svojej tvorbe prevažne s čiernou a bielou farbou. K nim niekedy pridáva výraznejšie farebné plochy, tie potom v kontraste s bielou a čiernou získavajú väčšiu intenzitu. Do svojej tvorby občas vkladá aj rôzne nájdené predmety a aj napriek tomu, že jeho farebná škála nie je taká pestrá, je v jeho tvorbe prítomná istá hravosť. Zrejme je to aj vďaka výberu námetov a tém. Ide vlastne o protichodný prístup, aký využíva Anna Danková. 


Na rovnakom poschodí ako Ján Hrčka, ale na opačnej strane chodby má svoj ateliér Martina Rötlingová. Cez odkazy na historické maľby a postavy z nich reflektuje aj našu každodennú realitu - ale prevažne tú ženskú. Zaujíma ju, aké odkazy nám boli a neustále sú vysielané cez rôzne zobrazovacie „kanály“ (od starých malieb tvorených prevažne mužmi, cez časopisy, reklamu, až po internet a sociálne siete). Vo svojich hyperrealistických maľbách dlhodobo pracuje najmä s odtieňmi ružovej, fialovej a modrej, ktoré dokopy vytvárajú dojem monochromatickosti. Pokiaľ ale hovorí o symbolike farieb, ktoré si zvolila, naznačuje nimi kontrast ženského a mužského sveta. Hoci jej ateliér pôsobí asi najviac zabývane zo všetkých štyroch, jej diela aj napriek tomu dominujú priestoru.


Presne dve poschodia nad Martinou Rötlingovou má svoje miesto Helen Tóth. V jej ateliéri to ovládli živé rastliny a zaberajú v ňom významnú časť. Už pri vstupe je nám jasné, že človek, ktorý tu trávi svoj čas, potrebuje pre svoju existenciu živú prírodu a neskôr, pri pohľade na jej maľby vidíme, že ju príroda inšpiruje aj v tvorbe. Pre Helen Tóth je dlhodobo charakteristické vyobrazovanie rôznych motívov, súvisiacich so živou aj neživou prírodou. Častým námetom jej malieb sú kmene stromov, ktoré rôzne variuje a prenáša na plátna najrôznejších veľkostí. Pohybuje sa na pomedzí abstrakcie a konkrétnych tvarov. Pracuje tiež s kontrastmi hmoty a na plochách strieda hladké a hutné vrstvy farby.

Názov výstavy je prepožičaný z rovnomenného filmu Štyri izby. Rovnako ako vo filme, aj v prípade tejto výstavy by malo ísť o spojenie štyroch rôznych protagonistov pod jednou strechou, do jedného prepojeného príbehu. Divák má možnosť, okrem „prežitia“ umeleckých ateliérov priamo v galerijnom priestore, zoznámiť sa hneď so štyrmi rôznymi prístupmi jednej generácie k súčasnej maľbe.

Autori: Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová, Helen Tóth
Vernisáž: 1. 5. 2022
Miesto: Zborovňa 1.posch. školy, Nová Cvernovka

Kurátorka: Lucia Zlochová

Foto: Simona Weisslechner

Plagát: Jakub Tóth