Jedna z tých krajších nocí, a7 Gallery, Banská bystrica 2022

Helen Tóth (1992) is a graduate of Csudai's 4th studio and Fischer's studio + XXI. She is engaged in painting, drawing and installations of found objects or subtle interventions in the landscape from the land art category. Virtually all of her work to date is the result of many years of interest in branches, trees, forests, the ecosystem, and the search for a symbiotic relationship between nature and man. The forest is Tóth's leitmotif, the main theme of the works presented in individual and collective exhibitions (eg The Endless Tree, Turiec Gallery in Martin, 2021. The Forest's Breath, Gallery 19, Bratislava, 2021. Open studio, Nová Cvernovka, Bratislava 2021. To Be a Forest, Atelier XIII, Bratislava 2018. Talking fingers of trees, DOT.Contemporary Art Gallery, Bratislava 2017. etc.).

Helena's paintings are mostly created in her studio in Nova Cvernovka, according to photographs recorded while walking through the country. The subjective perception of the atmosphere of specific places and nooks is mixed into the objective images of the photographed reality of forests. The author often takes trips into nature, they are a necessity for her. Walks, as well as the collection of exceptional branches or other natural resources, and the subsequent redrawing or repainting of motifs from the forest on the canvas, have certain features of autotherapy.
Helen is a tree collector and lover. When she speaks or writes about them, she honors them with all generic names, and her narration is accompanied by passion and devotion.

Despite the fact that Helen has been working on these tree motifs for several years, the current exhibition One of those nicer nights is different from the previous ones and moves the author's work further.
One line of this shift is very personal: after the crisis, burnout from fatigue and the need for constant self-presentation on social networks has slowed Helen. In walks and paintings, she finds joy again, which, with too much pressure on increased productivity, was lost some time ago. She devotes more time to her paintings, which is reflected in a more sophisticated painting technique. Several layers of colors gradually overlap on the canvas, Helen remakes the paintings several times on the way to perfection. During this process, something like the relationship we know between people develops between her and her works: the image can please and make her doubt her own abilities. The time that the author puts into the paintings and which she devotes to them becomes a time when the painting can captivate the viewer: Helen's paintings of trees and branches can be percieved for a very long period of time.


The second line of shift in Helena Tóth's work is the (actually unplanned) involvement of the topic of ecology, specifically in the open series Twigs. The author collects branches on walks through the country, which she finds on the ground and they seem beautiful to her. She paints the branches in the studio with oil colors and takes them back to the forest. Located in their natural environment, they unnaturally levitate in the air and act as a revelation in the magical nooks and crannies of forests, installed for the casual viewer, photographically documented and precisely targeted using GPS coordinates. Anyone who would like to take a targeted tour of colored branches will gradually find that some branches are gone and even some places are gone. The landscape is changing rapidly, the forests are disappearing, the trees are being cut down. Installations in the country, which were originally created as a subtle gesture of inserting something of their own into the vast wild world of trees, thus become a critical report on the state of nature. The fact that the author's colored branches were not originally conceived as an exclamation point in the society-wide debate about the destruction of our forests, but nevertheless became one, is a symbol that man - even if he doesn't care - will always be part of the community that affects him.


As part of the short residence that Helen Tóth will complete in the A7 gallery just before the opening of the exhibition, two more colored branches from the Twigs series will be placed around Banská Bystrica. Let us hope that they will guard their magical place in its unaltered form for as long as possible.

 

Exhibition: One of those nicer nights
Author: Helen Tóth
Duration: April 27, 2022 - June 19, 2022
Where: A7 Gallery, Lazovná 236/5, 974 01 Banská Bystrica

Curator: Kristína Hermanová

Photo: Ján Kostaa

Helen Tóth (1992) je absolventkou Csudaiovho 4. ateliéru a Fischerovho ateliéru +XXI. Venuje sa maľbe, kresbe a v menšej miere inštaláciám nájdených objektov či jemnými zásahmi do krajiny z kategórie land art. Prakticky všetky jej doterajšie diela sú výsledkom dlhoročného záujmu o konáre, stromy, lesy, ekosystém, a o hľadanie symbiotického vzťahu medzi prírodou a človekom. Les je Tóthovej leitmotívom, hlavnou témou diel predstavených na samostatných aj kolektívnych výstavách (napr. Nekonečný strom, Turčianska galéria v Martine, 2021. Dych lesa, Galéria 19, Bratislava, 2021. Open studio, Nová Cvernovka, Bratislava 2021. Byť lesom, Atelier XIII, Bratislava 2018. Hovoriace prsty stromov, DOT.Contemporary Art Gallery, Bratislava 2017. atď.).

 

Helenine maľby vznikajú väčšinou v ateliéri v Novej Cvernovke, podľa fotografií zaznamenaných na prechádzkach krajinou. Do objektívnych obrazov odfotenej reality lesov sa mieša subjektívne vnímanie atmosféry konkrétnych miest a zákutí. Autorka výlety do prírody podniká často, sú pre ňou akousi nutnosťou. Prechádzky, rovnako ako aj zbieranie výnimočných konárov či iných prírodnín, a následné prekresľovanie či premaľovanie motívov z lesa na plátno, majú isté znaky autoterapie.

Helen je zberateľka a milovníčka stromov. Keď o nich hovorí alebo píše, pomenúva ich s úctou celými rodovými i druhovými názvami a jej rozprávanie sprevádza vášeň a odovzdanosť. 

 

Napriek tomu, že Helen sa stromom vo svojej tvorbe venuje už niekoľko rokov, aktuálna výstava Jedna z tých krajších nocí je iná, než doterajšie a posúva autorkinu tvorbu ďalej. 

Jedna línia tohto posunu je veľmi osobná: po kríze vyhorenia z únavy a nutnosti neustálej sebaprezentácie na sociálnych sieťach Helen spomalila. V prechádzkach a maľbe opäť nachádza radosť, ktorá sa s prílišným tlakom na zvýšenú produktivitu pred časom stratila. Svojim maľbám venuje viac času, čo sa odráža na prepracovanejšej technike maľby. Na plátne sa postupne prekrývajú viaceré vrstvy farieb, Helen obrazy na ceste k dokonalosti viac krát prerába. Počas tohto procesu medzi ňou a jej dielami vzniká niečo ako vzťah, aký poznáme medzi ľuďmi: obraz ju vie potešiť aj prinútiť k pochybnostiam o vlastných schopnostiach. Ten čas, ktorý do malieb autorka vkladá a ktorý im venuje, sa stáva časom, ktorým obraz dokáže zaujať diváka: na Helenine maľby stromov a konárov sa dá pozerať veľmi dlho. 

Druhou líniou posunu v tvorbe Heleny Tóthovej je (vlastne neplánované) zapojenie témy ekológie, a to konkrétne v otvorenej sérií Twigs. Autorka na prechádzkach krajinou zbiera konáre, ktoré nájde na zemi a zdajú sa jej krásne. Konáre v ateliéri pomaľuje výraznými farbami a odnáša ich naspäť do lesa. Umiestnené vo svojom prirodzenom prostredí neprirodzene levitujú vo vzduchu a pôsobia ako zjavenie v magických zákutiach lesov, nainštalované pre náhodného diváka, fotograficky zdokumentované a presne zamerané pomocou súradníc GPS. Kto by sa chcel cielene vydať na obhliadku farebných konárov, postupne zistí, že niektoré konáre sú preč, a preč sú dokonca aj niektoré miesta. Krajina sa rýchlo mení, lesy miznú, stromy sú vyrúbané. Inštalácie v krajine, ktoré pôvodne vznikli ako jemné gesto vkladania niečoho vlastného do obrovského divokého sveta stromov, sa tak stávajú kritickou správou o stave prírody. Fakt, že autorkine farebné konáre neboli pôvodne koncipované ako výkričník v celospoločenskej debate o ničení našich lesov, ale napriek tomu sa ním stali, je symbolom toho, že človek - i keď o to nestojí, bude vždy súčasťou spoločenstva, ktoré ho ovplyvňuje. 

V rámci krátkej rezidencie, ktorú Helen Tóth absolvuje v galérií A7 tesne pred otvorením výstavy, budú v okolí Banskej Bystrice umiestnené ďalšie dva farebné konáre zo série Twigs. Dúfajme, že svoje magické miesto v nezmenenej podobe budú strážiť čo najdlhšie.

Výstava: Jedna z tých krajších nocí
Autorka: Helen Tóth
Trvanie: 27.04.2022 - 19.06.2022
Miesto: A7 Gallery, Lazovná 236/5, 974 01 Banská Bystrica

Kurátorka: Kristína Hermanová

Foto: Ján Kostaa

Recenzia od Romana Gajdoša: https://dunszt.sk/2022/08/19/les-strom-konar-hladanie-magie-lesa-s-pomocou-geocachingu/

Levitujúca neistota, Galéria slávia, košice 2022

 I work and use different mediums and techniques, sketches, drawings, and analogue photography in my artistic practice. I draw/take photos directly in the natural environment. I am collecting soil extracts from my favourite venues, taking water samples from rivers and, most importantly, gathering fallen branches. I only work and create with material found in the woodlands, fallen leaves, or the wood, using thrown Christmas trees.

 I mainly depict coniferous trees, which I prefer, with no crowns or leaves. The foliage trees are not as compelling from my artistic point of view. The leafy crowns cover the skeleton of the actual tree, and from an aesthetic aspect, they all look identical. Humans sporadically ignore the trees affected by the disease or fallen trees. Nevertheless, they still belong and are part of the woodland and by those significances, they want us to pay attention to them. I am trying to create situations that would not be possible to experience under the usual circumstances in my artistic practice.

​Trees in my works do not create scenery or the illusion of space. They do not fill in an empty spot in the background and it is not their aim to accompany, weaken, soften or provide balance.The opposite is true. They are supposed to be sharp, to disrupt, as they are in the forest. But there we tend to ignore them. They often remain on the periphery of our perception. They are leaked into colour stains, while every single one of them is unique. It is not possible to find two identical trees as we cannot find two identical people. That is the reason why I portray them in the similar fashion as people are portrayed. In portraits an author tries to get into the nature of an individual, while I try to comprehend trees this way. It might be naive to think that once I draw them they hand a package of knowledge over to me. Probably not. However, what is certainly familiar to me, is the softness of their branches, I know the feeling of paralysis, inability to move, but I also know the feeling of external  toughness or the feeling of taking a breath during a wild spring storm. I observe trees, I sense their bark, their wounds and also their structure. Human being is not present in my paintings, cannot cut out trees, kill animals nor do any damages. In that way it creates a safe place where I can show my soul’s uncertainties. Moreover I am dealing with the forest’s communication, what we miss while spending some time in the forest, also attaching parapsychological and research material that has been done on the field of science and also looking for answers to the following questions: do the plants have feelings, how do they react to external factors and if they can read our minds? I am trying to capture the appearance of the forest and the forest’s otherness.

In my work, you can notice repetitive motive of hanging branches, tree trunks without tree crowns and roots hanging on a thin invisible string, symbolizing imbalance uncertainty. The actual effect of the paintings creates intensity, stillness and projecting ambience experience. Nevertheless, my art reflects the level of anxieties of the current generation, which lives in a technologized society where we often find ourselves disconnected from nature.

Exhibition: Levitating uncertainty
Author: Helen Tóth
Duration: May 31, 2022 - June 13, 2022
Where: Slávia Gallery, Hlavná 63, 040 01  Košice

Photo: David Hanko

Obrazy vytváram pomocou mojich skíc, kresieb, analógových fotiek, ktoré si nesiem spolu s dojmami von z prírody. Zbieram zeminy z mojich obľúbených miest, vodu z horskej rieky a konármi by som zaplnila aj dve dodávky. Pracujem výlučne s nájdeným materiálom, s odpadnutými listami, alebo s mŕtvym drevom, vyhodenými vianočnými stromami. 

 

Zobrazujem väčšinou ihličnaté stromy, stromy bez koruny, a bez listov. Koruny stromov v ich plnej bujnosti, rozkvitnuté, mi nepripadajú maliarsky zaujímavé. Zakrývajú základnú kostru stromov a z estetickej stránky vyzerajú všetky rovnako. Choré, oslabené, vypadnuté stromy sú človekom ignorované, ale tiež patria do lesa a ich inakosť v sebe nesie dramatickosť a so svojou vizuálnou odlišnosťou priamo vyzývajú, aby sme si ich všímali. Snažím sa  vytvoriť situácie, ktoré by sme za reálnych okolností nemohli zažiť. Kmeň, ktorý je vytvorený z dvoch odlišných stromov, jednému rastú konáre smerom k nebu a druhému smerom k zemi. Alebo keď strom svojou veľkosťou presahuje horstvá. Ako dáva o sebe hora vedieť cez svoju neprítomnosť? Zostane len jej dych.

 

Stromy v mojej tvorbe nevytvárajú kulisu či ilúziu priestoru. Nevypĺňajú prázdne miesto v pozadí a nemajú za úlohu dej/maľbu sprevádzať, utlmiť, zjemniť, vyvažovať.

Práve naopak. Majú byť ostré, majú narúšať, stáť v popredí, vyzývať nás, aby sme si ich všímali, rovnako, ako to robia aj v lese. Ibaže tam máme tendenciu si ich nevšímať. 

Často zostanú len na periférii vnímania. Zlievajú sa do farebných škvŕn a pritom každý z nich je jedinečný, nie je možné nájsť dva stromy, ktoré sú úplne totožné.

 

Preto ich portrétujem, podobne, ako sa portrétujú ľudia. Pri portrétoch sa portrétista snaží preniknúť do povahy jedinca, ja sa tak snažím porozumieť stromom. Možno je naivné si myslieť, že ak ich nakreslím, predajú mi balík ich poznania. To pravdepodobne nie. To, čo však viem je, že poznám ich krehkosť konárov, poznám pocit paralyzácie, neschopnosti sa pohnúť, ale poznám aj pocit vonkajšej tvrdosti, neoblomnosti či pocit/vôňu nádychu počas besnej jarnej búrky. Stromy pozorujem, detailne vnímam ich kôru, ich rany aj ich stavbu.

V mojej tvorbe sa opakovane objavuje motív zaveseného konára, kmeňa bez koruny a koreňov, na tenkej šnúre, ktorý symbolizuje nestálosť a neistotu, na obraze vytvára napätie, a svojou nehybnosťou zároveň upokojuje. Má reflektovať akúsi úzkosť našej generácie v pretechnizovanej spoločnosti, kde máme často pocit, akoby sme nestáli stabilne nohami na zemi.  

Výstava: Levitujúca neistota
Autorka: Helen Tóth
Trvanie: 31.05.2022 - 13.06.2022
Miesto: Galéria Slávia, Hlavná 63, 040 01 Košice

Foto: David Hanko

Štyri izby, Nová Cvernovka, bratislava, 2022

The exhibition with the title "Four Rooms" is a combination of four different authorial approaches to painting, while its unifying idea stems a bit outside of painting. Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová and Helen Tóth currently sharing their four studios under one roof. They are located in Bratislava's Nova Cvernovka. The exhibition wants to bring the audience the most authentic experience possible and transfer these four spaces to the gallery.


In addition to the characters of the individual studios, the approaches of the participating authors also differ. Anna Danková's work is full of colors, various objects and layers, but also techniques. She usually adds and multiplies elements to her canvases and drawings, gradually fills the surfaces and balances them, as well as working with colors and different techniques. As a result, her works create a surreal, sometimes psychedelic experience. At first glance, her paintings are very
playful, but the topics they address are already less smiling (climate crisis, gender inequality…). However, the space of her studio is paradoxically (and perhaps logically) the opposite of her works. It is dominated by white and the impression of purity. As she says, it is necessary for her to balance what is happening on her canvases.

 

Ján Hrčka's studio, on the other hand, is an exact reflection of his work - whether it is color or various objects (stylized fragments of mannequins and props hanging from the ceiling or leaning in the corner of the room). By the way, Hrčka, who has his refuge exactly two floors below Anna Danková, works in his work mainly with black and white. He sometimes adds more pronounced colored areas, which then contrast with white, and black gain more intensity. He sometimes inserts various found objects into his work, and even though his color scale is not so varied, there is a certain playfulness in his work. Apparently this is also due to the choice of topics and topics. This is actually the contradictory approach used by Anna Danková.

 

Martina Rötlingová has her studio on the same floor as Ján Hrčka, but on the opposite side of the corridor. Through references to historical paintings and figures from them, she also reflects our everyday reality - but mostly the woman's. She is interested in what links we have been and are constantly being broadcasted through various display "channels" (from old paintings made mostly by men, through magazines, advertising, to the Internet and social networks). In her hyper-realistic paintings, she has worked mainly with shades of pink, purple and blue, which together create the impression of monochrome. But when she talks about the symbolism of the colors she has chosen, they indicate the contrast between the female and male worlds. Although her studio seems to be the most settled of the four, her works still dominate the space.

 

Helen Tóth's atelier is exactly two floors above Martina Rötling's. Her studio is occupied by house palnts. Upon entering, it is clear to us that the person who spends its time here needs living nature for its existence, and later, when we look at her paintings, we see that nature also inspires her in work. Helen Tóth has long been characterized by depictions of various motifs related to living and non-living nature. A frequent subjects of her paintings are tree trunks, which she combines in various ways and transfers to canvases of various sizes. It moves on the border of abstraction and concrete shapes. She also works with the contrast of the materials and alternates smooth and dense layers of paint on the canvases.

 

The title of the exhibition is borrowed from the eponymous film Four Rooms. As in the film, this exhibition should be about bringing together four different protagonists under one roof, into one connected story. In addition to the "survival" of art studios directly in the gallery space, the spectator has the opportunity to get acquainted with four different approaches of one generation to contemporary painting.

 

Exhibition: FOUR ROOMS
Authors: Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová, Helen Tóth
Opening: 1 May 2022
Place: Zborovňa, Nová Cvernovka

Curator: Lucia Zlochová

Photo: Simona Weisslechner

Poster: Jakub Tóth

Na výstave s názvom „Štyri izby“ ide o spojenie štyroch rôznorodých autorských prístupov k maľbe, pričom jej jednotiaca myšlienka pramení tak trochu mimo maľby. Annu Dankovú, Jána Hrčku, Martinu Rötlingovú a Helen Tóth v súčasnosti spájajú ich štyri ateliéry pod jednou strechou. Tie sa nachádzajú v bratislavskej Novej Cvernovke. Výstava chce divákom priniesť čo možno najautentickejší zážitok a preniesť tieto štyri priestory do galérie. 


Okrem charakterov jednotlivých ateliérov sa líšia aj prístupy zúčastnených autoriek a autora. Tvorba Anny Dankovej je plná farieb, rôznorodých objektov a vrstiev, ale aj techník. Na svoje plátna a výkresy obvykle pridáva a množí prvky, postupne zapĺňa plochy a vyvažuje ich, rovnako pracuje aj s farbami a technikami. Vďaka tomu vytvárajú jej diela surreálny, niekedy možno až psychedelický zážitok. Na prvý pohľad sú jej obrazy veľmi
hravé, no témy, ktoré rieši sú už úsmevné menej (klimatická kríza, rodová nerovnosť…). Priestor jej ateliéru je ale paradoxne (a možno aj logicky) opakom jej diel. Prevláda v ňom biela farba a dojem čistoty. Ako sama hovorí, na vyváženie toho, čo sa odohráva na jej plátnach je to pre ňu potrebné.

 

Ateliér Jána Hrčku je naopak presným odrazom jeho tvorby - či už ide o farebnosť, alebo rôzne objekty (štylizované fragmenty figurín a rekvizít visiacich zo stropu, alebo opretých v rohu miestnosti). Hrčka, ktorý má mimochodom svoje útočisko presne o dve poschodia pod Annou Dankovou, pracuje vo svojej tvorbe prevažne s čiernou a bielou farbou. K nim niekedy pridáva výraznejšie farebné plochy, tie potom v kontraste s bielou a čiernou získavajú väčšiu intenzitu. Do svojej tvorby občas vkladá aj rôzne nájdené predmety a aj napriek tomu, že jeho farebná škála nie je taká pestrá, je v jeho tvorbe prítomná istá hravosť. Zrejme je to aj vďaka výberu námetov a tém. Ide vlastne o protichodný prístup, aký využíva Anna Danková. 

 

Na rovnakom poschodí ako Ján Hrčka, ale na opačnej strane chodby má svoj ateliér Martina Rötlingová. Cez odkazy na historické maľby a postavy z nich reflektuje aj našu každodennú realitu - ale prevažne tú ženskú. Zaujíma ju, aké odkazy nám boli a neustále sú vysielané cez rôzne zobrazovacie „kanály“ (od starých malieb tvorených prevažne mužmi, cez časopisy, reklamu, až po internet a sociálne siete). Vo svojich hyperrealistických maľbách dlhodobo pracuje najmä s odtieňmi ružovej, fialovej a modrej, ktoré dokopy vytvárajú dojem monochromatickosti. Pokiaľ ale hovorí o symbolike farieb, ktoré si zvolila, naznačuje nimi kontrast ženského a mužského sveta. Hoci jej ateliér pôsobí asi najviac zabývane zo všetkých štyroch, jej diela aj napriek tomu dominujú priestoru.

 

Presne dve poschodia nad Martinou Rötlingovou má svoje miesto Helen Tóth. V jej ateliéri to ovládli živé rastliny a zaberajú v ňom významnú časť. Už pri vstupe je nám jasné, že človek, ktorý tu trávi svoj čas, potrebuje pre svoju existenciu živú prírodu a neskôr, pri pohľade na jej maľby vidíme, že ju príroda inšpiruje aj v tvorbe. Pre Helen Tóth je dlhodobo charakteristické vyobrazovanie rôznych motívov, súvisiacich so živou aj neživou prírodou. Častým námetom jej malieb sú kmene stromov, ktoré rôzne variuje a prenáša na plátna najrôznejších veľkostí. Pohybuje sa na pomedzí abstrakcie a konkrétnych tvarov. Pracuje tiež s kontrastmi hmoty a na plochách strieda hladké a hutné vrstvy farby.

Názov výstavy je prepožičaný z rovnomenného filmu Štyri izby. Rovnako ako vo filme, aj v prípade tejto výstavy by malo ísť o spojenie štyroch rôznych protagonistov pod jednou strechou, do jedného prepojeného príbehu. Divák má možnosť, okrem „prežitia“ umeleckých ateliérov priamo v galerijnom priestore, zoznámiť sa hneď so štyrmi rôznymi prístupmi jednej generácie k súčasnej maľbe.

Výstava: ŠTYRI IZBY
Autori: Anna Danková, Ján Hrčka, Martina Rötlingová, Helen Tóth
Vernisáž: 1. 5. 2022
Miesto: Zborovňa 1.posch. školy, Nová Cvernovka

Kurátorka: Lucia Zlochová

Foto: Simona Weisslechner

Plagát: Jakub Tóth

nEKONEčNý STROM, tURčIANSKA Galéria V mARTINE, 2021

Helena Tóthová (also Helen Tóth, 1992) is a graduate of Painting at the Academy of fine Arts and Design in Bratislava. She works in the medium of drawing, photography, painting and installation.  A strong theme of her works is nature in it´s fragment, cut-out. The tree is it´s proxy symbol.  Helen Tóth comes from a generation of artists who grew up in a strongly "visualised world" and the encounter and coexistence with this world and the finding of it´s counterbalance is related to her work. 

 

In history, with the onset of industrialization, the technicization of the world (at the end of the 19th century and the turn of the 20th century), we encountered philosophical currents as parallels in the visual arts, where authors and artists took refuge in nature and it's personification in human life. Sometimes it was a search for a spiritual path, at other times it was an inclination towards anthropomorphism, the result of one's own idea of seeing the world. At other times nature could be a spiritual space; in German Romanticism nature was a mirror of men, man/artist was a pilgrim in it. It was the technical acceleration of the world that fascinated some artistic figures. And conversely paralysed some artistic figures so much that they resorted to founding they own chambers in nature. Nature became the studio. Often this understanding of art, with it´s overlaps into mysticism, spirituality, hermitage, had a romantic tinge in it´s understanding of the beautiful. It was an idealistic and psychological understanding of the esthetics of nature. The concept of the authors "I" or immediate experience of self, intuition, was strong in the concept of artmaking. At the end of the 1960's the ecological concept of understanding and protecting nature was added, which is still very relevant today, and also in visual art.

 

Helen Tóth is an artist whose transition from childhood to adulthood took place in the zero years of the 21st century, in the era of new media, the mass use of social networks and decline of personal, social contact. She is an author who experienced both pre and after era in her childhood. Social media, which has brought a fluidity of information, is a good tool, but the rate at which it fills our time and our living in a hurried world takes a toll on our mental as well as physical health. The media war between television, advertising and the internet is escalating in a multitude of people and their desire to return to nature in different ways, like the principle of finding our own equilibrium. As we have seen from history with rapid technological progress there is always a society of people who take refuge in a world without technization. Helen Tóth is an artist who uses technical achievements to realise her artistic intention (digital and analogue photography, digital maps and GPS coordinates)., she treats the use of social networks as a compulsory ride of necessity of every artist, although she would prefer to be without them, She sees them as a powerful polarizer of society, the basis for the unification of art, the adaption of artistic models that deviate from personal, authorial authenticity. In her work, Helen Tóth thinks of the tree and the forest as fundamental elements of nature. For her, walking in the forest as a space, whose experience is one off balance is fundamental. Fragmentarily, she selects fallen tree branches from it, which serve as an initiation model/stimulus for her painting in the studio. In painting, she combines intuition and paintwork as well as memory for experience of the forest. Sometimes the stimulus for the painting is a black and white drawing of the forest or tree made on the basis of a combination of memory and the photograph. Tree branches collected in the artist´s studio become the basis for her installation in the gallery space. She expands painting and drawing into the gallery space. Using the medium of installation, she creates an environment out of painting and natural history. She returns the used parts of nature, branches back to their environment after use (but first she paints them with non natural colors), then photographs them in their original forest environment. She gives the viewer direction on where to find them using GPS coordinates. The author defines herself as a long time collector (nor a hunter) of objects of natural origin, the exhibition she pays tribute to the first Slovak botanist, Izabela Textorisová, who spent most of her time researching the flora around Martin city, especially Veľká Fatra and Gaderská Valley and recorded and described and rare plant from this area. 

 

The artist Helen Tóth works in a system of discovery and collection, i.e. like a botanist, she does not have scientific ambitions, but she concentrates in several forests in different parts of Slovakia. But sometimes she instructs friends/audience to selectively bring her samples of the forest they choose. She then creates micro environments from them and preserves them as a kind of three dimensional herbarium.


Where: Turiec Gallery, Martin, Slovakia
Duration of the exhibition: 15.july - 30. sept. 2021
Curator: Ivana Moncoľová
Photo: Zdeno Ziman

Financially supported by Slovak Arts Council - FPU.




 

Helena Tóthová (tiež Helen Tóth, 1992) je absolventkou Maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pracuje v médiu kresby, fotografie, maľby, inštalácie. Silnou témou jej diel je príroda vo svojom fragmente, výreze. Strom je jeho zástupným symbolom. Helen Tóth pochádza z generácie umelcov, ktorá vyrastala v silne „virtualizovanom svete“. A so stretom a koexistenciou s týmto svetom a nachádzaním jeho protiváhy súvisí aj jej tvorba.

V histórii s nástupom industrializácie, technizácie sveta (na konci 19. storočia a na prelome 20. storočia) sme sa stretli s filozofickými prúdmi, ako paralelami vo výtvarnom umení, kde sa autori a autorky utiekali k prírode a jej zosobnením v ľudskom živote. Niekedy to bolo hľadanie duchovnej cesty, inokedy to bol príklon k antropomorfizmu, výsledkom vlastnej predstavy videnia sveta. Inokedy mohla byť príroda duchovným priestorom, v nemeckom romantizme príroda bola zrkadlom človeka, človek/umelec bol v nej pútnikom. Práve technické zrýchlenie sveta fascinovalo niektoré umelecké osobnosti, a naopak niektoré umelecké osobnosti to paralizovalo natoľko, že sa utiekali k zakladaniu vlastných komún v prírode. Príroda sa stala ateliérom. Častokrát malo toto chápanie umenia s presahmi do mystiky, duchovna, pustovníctva romantický nádych v chápaní krásna. Išlo o idealistické a psychologické chápanie estetiky prírody. V koncepte tvorby umenia bol silný koncept autorského „ja“ alebo „bezprostredného zažitia samého seba“, intuície. Na konci 60. rokov 20. storočia pribudol ekologický koncept chápania a ochrany prírody, ktorý je veľmi aktuálny aj dnes, a aj vo vizuálnom umení.

Helen Tóth je autorka, ktorej prechod z detstva do dospelosti sa udial v nultých rokoch 21. storočia, v ére nových médií, hromadného používania sociálnych sietí, a ubúdania osobného sociálneho kontaktu. Je autorkou, ktorá v detstve zažila éru pred, ale aj éru zlomu. Sociálne média, ktoré priniesli príval informácií sú dobrým nástrojom, ale miera vypĺňania času a nášho žitia v pretechnizovanom svete, dáva zabrať nášmu duševnému ako aj fyzickému zdraviu. Vojna médií medzi televíziou, reklamou, internetom eskaluje v množstve ľudí a ich túžbe návratu k prírode rôznymi spôsobmi, ako princíp nachádzania vlastného ekvilibria. Ako sme sa z histórie presvedčili, pri rýchlom technickom pokroku vždy existuje societa ľudí, ktorá sa utieka k svetu bez technizácie. Helen Tóth je autorkou, ktorá využíva technické výdobytky na uskutočnenie umeleckého zámeru (digitálna aj analógová fotografia, digitálne mapy a súradnice GPS). K využívaniu sociálnych sietí sa stavia ako k povinnej jazde nutnosti každého umelca, hoci by bola radšej bez nich. Vníma ich ako silného polarizátora spoločnosti, základ unifikácie umenia, preberania umeleckých vzorov, ktoré sa odkláňajú od osobnej, autorskej autenticity. Helen Tóth vo svojej tvorbe uvažuje o strome a o lese ako o základných prvkoch prírody. Základom je pre ňu prechádzka v lese ako priestore, ktorého prežívaním je rovnováha. Fragmentárne z neho vyberá odpadnuté konáre stromov, ktoré jej slúžia ako iniciačný model/podnet pre maľbu v ateliéri. Pri maľbe kombinuje intuíciu a prácu s farbou, ako aj spomienku, či zážitok z lesa. Niekedy je podnetom k maľbe čiernobiela kresba lesa, stromu robená na základe kombinácie spomienky a fotografie. Konáre stromov zozbierané v autorkinom ateliéri sa stávajú základom pre jej inštaláciu v galerijnom priestore. Expanduje maľbu a kresbu do galerijného priestoru. Vytvára pomocou média inštalácie prostredia z malieb a prírodnín. 

Využité časti prírody, konárov po použití vracia naspäť do svojho prostredia (najprv ich však namaľuje neprírodnou farbou), následne ich odfotografuje v ich pôvodnom lesnom prostredí. Divákovi dá návod, kde ich nájsť pomocou súradníc GPS. Autorka sa vymedzuje ako dlhoročná „zberačka“ (nie lovkyňa) predmetov prírodného pôvodu, na výstave vzdáva hold prvej slovenskej botaničke Izabele Textorisovej, ktorá väčšinu času strávila výskumom flóry v okolí Martina, najmä vo Veľkej Fatre a Gaderskej doline, z tohto územia zaznamenala a popísala nové a vzácne rastliny.

Umelkyňa Helen Tóth pracuje systémom objavovania a zbierania, teda podobne ako botanička, nemá síce vedecké ambície, ale sústredene sa pohybuje v niekoľkých lesoch v rôznych častiach Slovenska. Niekedy inštruuje známych, aby jej selektívne doniesli vzorky lesa, ktoré si vyberú. Následne z nich vytvára mikroprostredia a uchováva ako akýsi trojdimenzionálny herbár.

Miesto konania: Turčianska galéria v Martine, Daxnerova 2, 036 01 Martin

Otvorenie výstavy: štvrtok 15. júla 2021 o 17.00

Trvanie výstavy: 15.7. – 30.9. 2021

Kurátorka: Ivana Moncoľová

Fotil: Zdeno Ziman

Recenzia: https://dunszt.sk/2021/10/05/nekonecny-strom/

Vznik diel podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Dych lesa, Galéria 19, Bratislava, 2021

The old Chinese Zen Buddhist masters, who wanted to understand and describe the secrets of the environment, retired to seclusion in the bosom of nature and studied its basic features in loneliness and meditation for all days or even weeks. Eventually, a few spontaneous masterful brushstrokes on a piece of paper expressed their contemplation and silent reverence for the creative power of nature. They did not create the copy of the countryside, but the essence of its knowledge. Medieval landscape artists, mainly Dutch and German painters, depicted nature in its symbolic form. They examined landscape in all its transformations and drew metaphoric comparisons between the phases of emergence and decrease. They understood nature and it resonated in their work. With humility and admiration. Contemporary land art did not give up this tradition. Contemporary land artists relate to the ancient heritage, although they create in a new way, vigorously responding to the present environmental crisis and ecological problems.
 
Helena Tóthová, similarly to Zen-Buddhist masters, was seeking and finding in nature her inspiring environment, especially in the form of its lively and untouched forest corners. She has found silence and comfort there, as well as strong motivating impulses for her work. She has been fascinated by the permanent transformation of shapes and colours, richness of botanical structures and the perfect interconnection of the forest ecosystem.
 
Romantic desire for a communion with nature also influences her work. She picks up dry branches, paints them, transforms them to artefacts and hangs them back to their original place in the forest. She leaves the painted branches there as a record of her creative wandering through the countryside. She repeats a similar ritual in the gallery. The artist takes the painted branches from the forest and installs them in the interior as spatial objects. When the exhibition is over, she takes the branch back to the forest and ceremonially places it to its original site. Such intimate minimalistic land-art actions relate to the content of her paintings and point out to the complexity of her work.
 
Photographs and videos from her forest performances imply close thematic links between action rituals and her spontaneous paintings. The two creative methods are in harmony, that is confirmed by the fragments of trees and branches painted in a similar tone on her paintings. Standing in front of the Helena Tóthová´s paintings we have a feeling as if watching a colourful flow of inner and outer powers that form the cycle of the whole living environment. We experience a feeling of observing a vividly painted inner and outer rhythm of growth like the one in each living entity. Helena Tóthová is a good and astute observer. In her inspirational walks she closely studies the incessant changes of the forest ecosystem. She does not miss a single revealing impulse, and the most inspiring moments of her experience are reflected in her art. The process of painting probably represents for Helena Tóthová the excitement, the real nirvana, the fulfilment of her desire for spiritual and creative communion with nature.
 
Marian Meško, May 2021
Photos: Peter Piovarcsy

Keď starí čínski majstri, ctitelia zenu, chceli spoznávať a zobraziť tajomstvá prírody, uchýlili sa do jej lona, kde osamelo, v hlbokej meditácii celé dni, niekedy aj týždne skúmali jej najpodstatnejšie znaky. Aby nakoniec spontánne, niekoľkými majstrovskými ťahmi štetcom na kúsku papiera vytvorili obraz svojho sústredeného rozjímania a tichého úžasu nad tvorivou silou prírody. Nemaľovali kópiu krajiny, ale esenciu jej poznania. Krajinári v stredoveku, hlavne holandskí a nemeckí majstri vo svojich dielach často zobrazovali prírodu v symbolickej podobe. Spoznávali ju vo všetkých jej premenách a maľovali ako metaforické porovnávanie s fázami zrodu a zániku. Rozumeli prírode a súzneli s ňou aj vo svojej tvorbe. Pokorne a obdivne. Ani súčasné umenie land artu sa nevzdalo tejto tradície. Prepája vo svojich dielach dávne odkazy majstrov, ale krajinné umenie tvorí novým spôsobom a cez neho kriticky reaguje na krízu súčasného environmentálneho sveta s jeho ekologickými problémami.

 

Helena Tóthová po vzore zenových majstrov hľadala a našla v prírode inšpiratívne prostredie v živej neporušenej podobe starých lesných zákutí. Objavuje v nich nielen ticho a pohodu, ale najmä silné motivačné podnety pre svoju tvorbu. Fascinovaná je stálou tvarovou a farebnou premenou lesného porastu, rozmanitosťou a bohatstvom jeho botanickej štruktúry a dokonalým previazaním celého lesného ekosystému.

Jej tvorbu nepochybne ovplyvňuje aj romantická túžba po pocitoch duchovného splynutia s prírodou. V lese nájdené odlomené, suché konáre zdvihne zo zeme, pomaľuje ich, povýši na úroveň artefaktu a zavesí na pôvodnom mieste do priestoru. Necháva ich tam ako záznam svojho tvorivého putovania krajinou. Podobný rituál zopakuje aj v galérii, kde pomaľované konáre prenesie z lesa a nainštaluje v interiéri ako priestorové objekty. Po ukončení výstavy konár zoberie a znova obradne uloží na pôvodné miesto v lesnom prostredí. Tieto intímne minimalistické land artové akcie vychádzajú obsahovo z jej malieb a poukazujú na pozitívnu dvojdomosť jej tvorby. Fotografie a videa z lesných inscenácií naznačujú blízke tématické prepojenie akčných rituálov s jej spontánnou akčnou maľbou. Súhru týchto dvoch tvorivých postupov potvrdzujú aj v podobnom duchu maľované fragmenty stromov a konárov na jej plátnach.

Keď stojíme pred obrazmi Heleny Tóthovej, máme pocit, že pred sebou vidíme farebné prúdenie vonkajších a vnútorných síl, ktoré tvoria kolobeh všetkého živého. Máme pocit, že pozorujeme šťavnato maľovaný vonkajší a vnútorný rytmus rastu, podobný tomu, aký prebieha v každom živom organizme. Na jej obrazoch vidieť, že je dobrým a vnímavým pozorovateľom, ktorý pri svojich inšpiračných túrach pozorne skúma, ako sa lesný ekosystém pred ňou neustále mení. Neujde jej žiadny nový objavný podnet a ten, ktorý ju osloví najviac využije na prerozprávanie svojho zážitku maliarskym spôsobom. Pre Helenu Tóthovú možno práve vtedy, pri maľovaní nastáva to pravé vytrženie, ozajstná nirvána, pocit naplnenia jej túžby po duchovnom a tvorivom splynutí s prírodou.

Marian Meško, máj 2021

Fotky: Peter Piovarcsy

...na papieri 4, Galéria 19, bratislava, 2021

One Hundred in the Nineteen, and Ten Young Artists on Paper Thousands of displayed pictures, drawings, graphics, photography, and a number of installations, discussions with the authors, educational programmes for elementary and secondary schools, film evenings, presentations of recently published books, music and drama performances … All these artistic events took place in the spaces of the Gallery 19 on the corner of Lazaretská and Grösslingová Street in Bratislava during its eleven-year-old history. It is a remarkable achievement, deserving a respectful bow in the present situation.

 

This is not a futile reminiscence or sentimentality, rather a quick look back on the past on the occasion of a jubilee. The jubilee one hundredth exhibition symbolically closes a very successful period of the Gallery 19, and a new stage paving the way for arts begins. Despite all inconvenience that has troubled us for over a year, in this gloomy pandemic atmosphere, ten young artists decided to overcome its grip and to introduce their latest works in the Gallery 19. Their works have been hanging on the Gallery walls since January, and we are waiting for the end of the lockdown, so that the young artists can delight the visitors and let them forget the plague, and give the visitors moments of hope.

 

The displayed collections of the works on paper give us a vivid picture of the young Slovak artists´ creative condition. Three young talented American artists joined them. What did they bring to the exhibition, what selection do they offer?

Currator: Marian Meško, Spring 2021

Photos: Peter Piovarcsy

Tisíce vystavených obrazov, kresieb, grafík, fotografií, množstvo inštalácií, diskus­né večery s autormi, vzdelávacie programy pre základné a stredné školy, večerné filmové predstavenia, prezentácie novovydaných publikácií, hudobno-dramatické vystúpenia …

Všetky tieto stretnutia s umením prebiehali vo výstavných priestoroch Galérie 19 na rohu Lazaretskej a Grösslingovej ulice v Bratislave počas jej jedenásťročnej existencie.

Na dnešné pomery úctyhodný výkon hodný úctivej poklony. Nie je to samoúčelné spomínanie, žiaden sentiment, ale pri jubileu sa patrí jedným okom poohliadnuť po minulosti. Lebo jubilejnou stou výstavou sa symbolicky uzatvára jedno mimoriadne vydarené obdobie devätnástky a začína nová etapa na ceste za umením.

V tejto neveselej, nevľúdnej, pandémiou poznačenej atmosfére, napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré nás otravujú už vyše roka, sa desať mladých výtvarníkov podujalo vystúpiť z jej zovretia a v devätnástke predstaviť svoju najnovšiu tvorbu.

Od januárovej inštalácie visia ich práce na stenách galérie a čaká sa len na koniec uzávery, aby mladí svojou tvorbou mohli publikum potešiť a dať mu aspoň na chvíľu nádej zabudnúť na pliagu, ktorá nás obklopuje.

Vystavené kolekcie prác na papieri podávajú reálny obraz o súčasnej tvorivej

forme mladých slovenských autorov. Pridali sa k nim aj tri mladé talentované Američanky. A čo na výstavu priniesli, aký výber nám ponúkajú?

 

Kurátor: Marian Meško, jar 2021

Fotky: Peter Piovarcsy