nEKONEčNý STROM, tURčIANSKA Galéria V mARTINE, 2021

Helena Tóthová (also Helen Tóth, 1992) is a graduate of Painting at the Academy of fine Arts and Design in Bratislava. She works in the medium of drawing, photography, painting and installation.  A strong theme of her works is nature in it´s fragment, cut-out. The tree is it´s proxy symbol.  Helen Tóth comes from a generation of artists who grew up in a strongly "visualised world" and the encounter and coexistence with this world and the finding of it´s counterbalance is related to her work. 

 

In history, with the onset of industrialization, the technicization of the world (at the end of the 19th century and the turn of the 20th century), we encountered philosophical currents as parallels in the visual arts, where authors and artists took refuge in nature and it's personification in human life. Sometimes it was a search for a spiritual path, at other times it was an inclination towards anthropomorphism, the result of one's own idea of seeing the world. At other times nature could be a spiritual space; in German Romanticism nature was a mirror of men, man/artist was a pilgrim in it. It was the technical acceleration of the world that fascinated some artistic figures. And conversely paralysed some artistic figures so much that they resorted to founding they own chambers in nature. Nature became the studio. Often this understanding of art, with it´s overlaps into mysticism, spirituality, hermitage, had a romantic tinge in it´s understanding of the beautiful. It was an idealistic and psychological understanding of the esthetics of nature. The concept of the authors "I" or immediate experience of self, intuition, was strong in the concept of artmaking. At the end of the 1960's the ecological concept of understanding and protecting nature was added, which is still very relevant today, and also in visual art.

 

Helen Tóth is an artist whose transition from childhood to adulthood took place in the zero years of the 21st century, in the era of new media, the mass use of social networks and decline of personal, social contact. She is an author who experienced both pre and after era in her childhood. Social media, which has brought a fluidity of information, is a good tool, but the rate at which it fills our time and our living in a hurried world takes a toll on our mental as well as physical health. The media war between television, advertising and the internet is escalating in a multitude of people and their desire to return to nature in different ways, like the principle of finding our own equilibrium. As we have seen from history with rapid technological progress there is always a society of people who take refuge in a world without technization. Helen Tóth is an artist who uses technical achievements to realise her artistic intention (digital and analogue photography, digital maps and GPS coordinates)., she treats the use of social networks as a compulsory ride of necessity of every artist, although she would prefer to be without them, She sees them as a powerful polarizer of society, the basis for the unification of art, the adaption of artistic models that deviate from personal, authorial authenticity. In her work, Helen Tóth thinks of the tree and the forest as fundamental elements of nature. For her, walking in the forest as a space, whose experience is one off balance is fundamental. Fragmentarily, she selects fallen tree branches from it, which serve as an initiation model/stimulus for her painting in the studio. In painting, she combines intuition and paintwork as well as memory for experience of the forest. Sometimes the stimulus for the painting is a black and white drawing of the forest or tree made on the basis of a combination of memory and the photograph. Tree branches collected in the artist´s studio become the basis for her installation in the gallery space. She expands painting and drawing into the gallery space. Using the medium of installation, she creates an environment out of painting and natural history. She returns the used parts of nature, branches back to their environment after use (but first she paints them with non natural colors), then photographs them in their original forest environment. She gives the viewer direction on where to find them using GPS coordinates. The author defines herself as a long time collector (nor a hunter) of objects of natural origin, the exhibition she pays tribute to the first Slovak botanist, Izabela Textorisová, who spent most of her time researching the flora around Martin city, especially Veľká Fatra and Gaderská Valley and recorded and described ew and rare plant from this area. 

 

The artist Helen Tóth works in a system of discovery and collection, i.e. like a botanist, she does not have scientific ambitions, but she concentrates in several forests in different parts of Slovakia. But sometimes she instructs friends/audience to selectively bring her samples of the forest they choose. She then creates micro environments from them and preserves them as a kind of three dimensional herbarium.


Where: Turiec Gallery, Martin, Slovakia
Duration of the exhibition: 15.july - 30. sept. 2021
Curator: Ivana Moncoľová
Photo: Zdeno Ziman

Financially supported by Slovak Arts Council - FPU.




 

Helena Tóthová (tiež Helen Tóth, 1992) je absolventkou Maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pracuje v médiu kresby, fotografie, maľby, inštalácie. Silnou témou jej diel je príroda vo svojom fragmente, výreze. Strom je jeho zástupným symbolom. Helen Tóth pochádza z generácie umelcov, ktorá vyrastala v silne „virtualizovanom svete“. A so stretom a koexistenciou s týmto svetom a nachádzaním jeho protiváhy súvisí aj jej tvorba.

V histórii s nástupom industrializácie, technizácie sveta (na konci 19. storočia a na prelome 20. storočia) sme sa stretli s filozofickými prúdmi, ako paralelami vo výtvarnom umení, kde sa autori a autorky utiekali k prírode a jej zosobnením v ľudskom živote. Niekedy to bolo hľadanie duchovnej cesty, inokedy to bol príklon k antropomorfizmu, výsledkom vlastnej predstavy videnia sveta. Inokedy mohla byť príroda duchovným priestorom, v nemeckom romantizme príroda bola zrkadlom človeka, človek/umelec bol v nej pútnikom. Práve technické zrýchlenie sveta fascinovalo niektoré umelecké osobnosti, a naopak niektoré umelecké osobnosti to paralizovalo natoľko, že sa utiekali k zakladaniu vlastných komún v prírode. Príroda sa stala ateliérom. Častokrát malo toto chápanie umenia s presahmi do mystiky, duchovna, pustovníctva romantický nádych v chápaní krásna. Išlo o idealistické a psychologické chápanie estetiky prírody. V koncepte tvorby umenia bol silný koncept autorského „ja“ alebo „bezprostredného zažitia samého seba“, intuície. Na konci 60. rokov 20. storočia pribudol ekologický koncept chápania a ochrany prírody, ktorý je veľmi aktuálny aj dnes, a aj vo vizuálnom umení.

Helen Tóth je autorka, ktorej prechod z detstva do dospelosti sa udial v nultých rokoch 21. storočia, v ére nových médií, hromadného používania sociálnych sietí, a ubúdania osobného sociálneho kontaktu. Je autorkou, ktorá v detstve zažila éru pred, ale aj éru zlomu. Sociálne média, ktoré priniesli príval informácií sú dobrým nástrojom, ale miera vypĺňania času a nášho žitia v pretechnizovanom svete, dáva zabrať nášmu duševnému ako aj fyzickému zdraviu. Vojna médií medzi televíziou, reklamou, internetom eskaluje v množstve ľudí a ich túžbe návratu k prírode rôznymi spôsobmi, ako princíp nachádzania vlastného ekvilibria. Ako sme sa z histórie presvedčili, pri rýchlom technickom pokroku vždy existuje societa ľudí, ktorá sa utieka k svetu bez technizácie. Helen Tóth je autorkou, ktorá využíva technické výdobytky na uskutočnenie umeleckého zámeru (digitálna aj analógová fotografia, digitálne mapy a súradnice GPS). K využívaniu sociálnych sietí sa stavia ako k povinnej jazde nutnosti každého umelca, hoci by bola radšej bez nich. Vníma ich ako silného polarizátora spoločnosti, základ unifikácie umenia, preberania umeleckých vzorov, ktoré sa odkláňajú od osobnej, autorskej autenticity. Helen Tóth vo svojej tvorbe uvažuje o strome a o lese ako o základných prvkoch prírody. Základom je pre ňu prechádzka v lese ako priestore, ktorého prežívaním je rovnováha. Fragmentárne z neho vyberá odpadnuté konáre stromov, ktoré jej slúžia ako iniciačný model/podnet pre maľbu v ateliéri. Pri maľbe kombinuje intuíciu a prácu s farbou, ako aj spomienku, či zážitok z lesa. Niekedy je podnetom k maľbe čiernobiela kresba lesa, stromu robená na základe kombinácie spomienky a fotografie. Konáre stromov zozbierané v autorkinom ateliéri sa stávajú základom pre jej inštaláciu v galerijnom priestore. Expanduje maľbu a kresbu do galerijného priestoru. Vytvára pomocou média inštalácie prostredia z malieb a prírodnín. 

Využité časti prírody, konárov po použití vracia naspäť do svojho prostredia (najprv ich však namaľuje neprírodnou farbou), následne ich odfotografuje v ich pôvodnom lesnom prostredí. Divákovi dá návod, kde ich nájsť pomocou súradníc GPS. Autorka sa vymedzuje ako dlhoročná „zberačka“ (nie lovkyňa) predmetov prírodného pôvodu, na výstave vzdáva hold prvej slovenskej botaničke Izabele Textorisovej, ktorá väčšinu času strávila výskumom flóry v okolí Martina, najmä vo Veľkej Fatre a Gaderskej doline, z tohto územia zaznamenala a popísala nové a vzácne rastliny.

Umelkyňa Helen Tóth pracuje systémom objavovania a zbierania, teda podobne ako botanička, nemá síce vedecké ambície, ale sústredene sa pohybuje v niekoľkých lesoch v rôznych častiach Slovenska. Niekedy inštruuje známych, aby jej selektívne doniesli vzorky lesa, ktoré si vyberú. Následne z nich vytvára mikroprostredia a uchováva ako akýsi trojdimenzionálny herbár.

Miesto konania: Turčianska galéria v Martine, Daxnerova 2, 036 01 Martin

Otvorenie výstavy: štvrtok 15. júla 2021 o 17.00

Trvanie výstavy: 15.7. – 30.9. 2021

Kurátorka: Ivana Moncoľová

Fotil: Zdeno Ziman

Vznik diel podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Dych lesa, Galéria 19, 2021

Keď starí čínski majstri, ctitelia zenu, chceli spoznávať a zobraziť tajomstvá prírody, uchýlili sa do jej lona, kde osamelo, v hlbokej meditácii celé dni, niekedy aj týždne skúmali jej najpodstatnejšie znaky. Aby nakoniec spontánne, niekoľkými majstrovskými ťahmi štetcom na kúsku papiera vytvorili obraz svojho sústredeného rozjímania a tichého úžasu nad tvorivou silou prírody. Nemaľovali kópiu krajiny, ale esenciu jej poznania. Krajinári v stredoveku, hlavne holandskí a nemeckí majstri vo svojich dielach často zobrazovali prírodu v symbolickej podobe. Spoznávali ju vo všetkých jej premenách a maľovali ako metaforické porovnávanie s fázami zrodu a zániku. Rozumeli prírode a súzneli s ňou aj vo svojej tvorbe. Pokorne a obdivne. Ani súčasné umenie land artu sa nevzdalo tejto tradície. Prepája vo svojich dielach dávne odkazy majstrov, ale krajinné umenie tvorí novým spôsobom a cez neho kriticky reaguje na krízu súčasného environmentálneho sveta s jeho ekologickými problémami.

 

Helena Tóthová po vzore zenových majstrov hľadala a našla v prírode inšpiratívne prostredie v živej neporušenej podobe starých lesných zákutí. Objavuje v nich nielen ticho a pohodu, ale najmä silné motivačné podnety pre svoju tvorbu. Fascinovaná je stálou tvarovou a farebnou premenou lesného porastu, rozmanitosťou a bohatstvom jeho botanickej štruktúry a dokonalým previazaním celého lesného ekosystému.

Jej tvorbu nepochybne ovplyvňuje aj romantická túžba po pocitoch duchovného splynutia s prírodou. V lese nájdené odlomené, suché konáre zdvihne zo zeme, pomaľuje ich, povýši na úroveň artefaktu a zavesí na pôvodnom mieste do priestoru. Necháva ich tam ako záznam svojho tvorivého putovania krajinou. Podobný rituál zopakuje aj v galérii, kde pomaľované konáre prenesie z lesa a nainštaluje v interiéri ako priestorové objekty. Po ukončení výstavy konár zoberie a znova obradne uloží na pôvodné miesto v lesnom prostredí. Tieto intímne minimalistické land artové akcie vychádzajú obsahovo z jej malieb a poukazujú na pozitívnu dvojdomosť jej tvorby. Fotografie a videa z lesných inscenácií naznačujú blízke tématické prepojenie akčných rituálov s jej spontánnou akčnou maľbou. Súhru týchto dvoch tvorivých postupov potvrdzujú aj v podobnom duchu maľované fragmenty stromov a konárov na jej plátnach.

Keď stojíme pred obrazmi Heleny Tóthovej, máme pocit, že pred sebou vidíme farebné prúdenie vonkajších a vnútorných síl, ktoré tvoria kolobeh všetkého živého. Máme pocit, že pozorujeme šťavnato maľovaný vonkajší a vnútorný rytmus rastu, podobný tomu, aký prebieha v každom živom organizme. Na jej obrazoch vidieť, že je dobrým a vnímavým pozorovateľom, ktorý pri svojich inšpiračných túrach pozorne skúma, ako sa lesný ekosystém pred ňou neustále mení. Neujde jej žiadny nový objavný podnet a ten, ktorý ju osloví najviac využije na prerozprávanie svojho zážitku maliarskym spôsobom. Pre Helenu Tóthovú možno práve vtedy, pri maľovaní nastáva to pravé vytrženie, ozajstná nirvána, pocit naplnenia jej túžby po duchovnom a tvorivom splynutí s prírodou.

Marian Meško, máj 2021

...na papieri 4, Galéria 19, 2021

Tisíce vystavených obrazov, kresieb, grafík, fotografií, množstvo inštalácií, diskus­né večery s autormi, vzdelávacie programy pre základné a stredné školy, večerné filmové predstavenia, prezentácie novovydaných publikácií, hudobno-dramatické vystúpenia …

Všetky tieto stretnutia s umením prebiehali vo výstavných priestoroch Galérie 19 na rohu Lazaretskej a Grösslingovej ulice v Bratislave počas jej jedenásťročnej existencie.

Na dnešné pomery úctyhodný výkon hodný úctivej poklony. Nie je to samoúčelné spomínanie, žiaden sentiment, ale pri jubileu sa patrí jedným okom poohliadnuť po minulosti. Lebo jubilejnou stou výstavou sa symbolicky uzatvára jedno mimoriadne vydarené obdobie devätnástky a začína nová etapa na ceste za umením.

V tejto neveselej, nevľúdnej, pandémiou poznačenej atmosfére, napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré nás otravujú už vyše roka, sa desať mladých výtvarníkov podujalo vystúpiť z jej zovretia a v devätnástke predstaviť svoju najnovšiu tvorbu.

Od januárovej inštalácie visia ich práce na stenách galérie a čaká sa len na koniec uzávery, aby mladí svojou tvorbou mohli publikum potešiť a dať mu aspoň na chvíľu nádej zabudnúť na pliagu, ktorá nás obklopuje.

Vystavené kolekcie prác na papieri podávajú reálny obraz o súčasnej tvorivej

forme mladých slovenských autorov. Pridali sa k nim aj tri mladé talentované Američanky. A čo na výstavu priniesli, aký výber nám ponúkajú?

 

Kurátor: Marian Meško

Open studio, Nová cvernovka, 2021

The exhibition consists of oil paintings, drawings on non-streched canvases, installations and photography of branches in woods, produced in the period of the last year.

Project funded by Minority Culture Fund - Kultminor. Photos by Richard Kučera Guzmán. Graphic design by Gergely Németh. Photograps of the colored branches: István Ugróczky.

Open studio, Studio trikk, 2020

The studio exhibition consists of oil paintings, drawings and installations produced in the period of the last year.

Behind the painting of a forest there is hidden an unquenchable longing for a stay in nature and selfish desire to be incarnated into nature with the option to possess human mind. I attempt to create my own nature that can be manipulated only by myself, where only my own rules and laws are valid. It is supposed to reflect some anxiety of our generation in the over-technologised society in which we often feel as if we were not standing firmly on the ground. I am energised by a strong desire to discover, learn and taste the spirit of the forest without taking nature into my possession, without conquering and reshaping it.

Financially supported by Minority Culture Fund - Kultminor

To be a forest, atelier xiii, 2018

In her creation, she asks herself a question, whether a human can become a forest. She explores to what extent can the human infiltrate into the forest via his senses and experiences, and if nature appears the same to everyone. To become trees, to be thousands of trees at once, to breathe through the thin, densely interlaced mycelium fibres, and to live it, to gain the experience of the forest. A selfish desire to reincarnate into nature with the possibility of retaining the human mind. By this she tries to create her own fictional forest.

There is a dominating motive of a hanging branch, a tree trunk without a treetop and roots, on a thin string, which symbolizes instability and uncertainty, creates tension in the picture, and with its motionlessness also calms down. It should reflect sort of anxiety of our generation in the overtechnized society, where we often have the feeling as we are not standing still with our feet on the ground. Hiding behind the forest painting, there is an unquenchable desire for a stay in nature. Her fascination with the forest does not lead to an accurate transfer of the seen reality to the canvas, but to an evocation of visions, impressions, and mainly a desire to become the forest.

Project funded by Slovak Arts Council - FPU.

The speaking fingers of trees, Dot. contemporary art gallery, 2017

Helena´s solo exhibition consists of oil paintings, drawings, installations and wooden objects with house plants. 
 

Curator: Juliana Mrvová

Project funded by Slovak Arts Council - FPU.